18.9.2022 19:15:02

Juraj Draxler: Paradox konfliktu: tí, ktorí “podporujú Ukrajinu“ zvyčajne nie sú veľmi proukrajinskí

Niekdajší minister školstva; aktuálne vedúci Centra pre verejnú politiku
Niekdajší minister školstva; aktuálne vedúci Centra pre verejnú politiku
(foto: Facebook)


Toto je jeden z posledných dlhších postov odo mňa k Ukrajine, keďže odteraz sa ide prudko do vnútropolitických tém.



Ale nedá mi: všimnime si, ako sme sa od začiatku konfliktu o Ukrajine vlastne nič nedozvedeli.

Je to obrovská krajina, susedná krajina, a bežný Slovák o nej prakticky nič nevie. O ľuďoch západnej Európy ani nehovorím. Nič o histórii, nič o národnej kultúre, nič o modernej kultúre, nič o bežných životoch bežných ľudí.

Ani konflikt nebol popudom na to, aby sa to trochu zmenilo. Nie je to konflikt "pomôžme Ukrajincom, zaujímajme sa o Ukrajincov". Tí sú stále len nejaká anonymná lacná pracovná, teraz aj lacná bojová sila, celý konflikt je "hurá, bijú sa s Ruskom!".

Jedinou výnimkou je, že Netflix a iné stanice sprístupnili Zelenského seriál Sluha národa. Vďaka čomu sme aspoň mohli vidieť, že na Ukrajine je vysoká úroveň dramatického umenia. Ale tým to skončilo.

Jediné, čo dostáva z Ukrajiny "intelektuálny" priestor sú myšlienky nasledovníkov ultrapravicovej Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN).

A je to veľmi zaujímavý moment. Hlavnými postavami ukrajinského národného povedomia na samotnej Ukrajine boli totiž donedávna skôr literáti a myslitelia. Najmä národný poet Taras Ševčenko a, neskôr, Ivan Franko, zakladateľ modernej ukrajinskej literatúry a tiež akademik a politik Michailo Hruševsky, dominantná postava obrodenia konca 19. a začiatku 20. storočia.

Lenže s ich koncepciou "ukrajinskosti" mali niektorí pragmatický politický problém.

Hruševsky síce trval na samostatnom ukrajinskom národe, odlišnom od ruského. Ale zdôrazňoval jeho slovanské korene a tiež úlohu kozákov (slobodných ľudí slovanskej etnicity, ale s niektorými pôvodne od Tatárov odvodených zvyklostí), ako jedného z hlavných pilierov "ukrajinskosti".

Hruševský bol silno ľavicovo zmýšľajúci, podobne ako mnoho ďalších postáv obrodenia.

A nebol principiálne nepriateľsky naladený proti Rusom. Na sklonku života sa zmieril aj s bolševickým režimom, ktorý aj z hľadiska svojho sociálneho progresivizmu bral ako pokrok oproti cárskemu, a v rámci ktorého okrem toho dostala Ukrajina pomerne veľký priestor na rozvoj.

Ani ostatné tradičné postavy obrodenia nezastávali extrémne postoje typu "zlí Rusi".

Po Oranžovej revolúcii ale vtedajší prezident Juščenko otvoril aj oficiálne priestor úplne inej koncepcii "ukrajinskosti". Udelil titul Hrdina národa Stepanovi Banderovi. Ten bol pred vojnou jedným z vodcov spomínanej OUN a neskôr jej hlavnou postavou.

Je to úplne bizarný obrat. OUN bola prudko nacionalistickou a veľmi militantnou organizáciou, založenou na rasových teóriách prebratých od nemeckých rasových ideológov, s prispôsobením na ukrajinské pomery.

Ich svetonázor bol, podľa kľúčových ideológov ako Doncov a Stecko, nasledovný: vitalitu národa určuje jeho rasová čistota. Ukrajinský národ má, bohužiaľ, len pomerne malý pomer nordickej krvi, pričom nordická rasa je najhodnotnejšia (na Ukrajine podľa Doncova prevažoval pontický a ďalšie, menej hodnotné európske fenotypy, kým nordickú krv prinášali najmä Vikingovia, z ktorých pochádzal aj zakladateľ prvého protoštátu, Rurik).

Na druhej strane ale Ukrajinci vždy pomerne silno izolovali od zvyšku života svoju židovskú populáciu a tak boli touto podľa nich parazitickou rasou menej ovplyvnení. A to je práve historická výhoda ukrajinského národa.

Na rozdiel od Sovietskeho zväzu ale aj USA - obe krajiny Židia dokonca ovládli.

V prípade Sovietskeho zväzu aj preto, že Rusi sú v skutočnosti najmä potomkami Mongolov a teda celkovo menejcenní. Aj preto raz zvíťazí Veľká Ukrajina, ktorá sa bude rozprestierať až po Aralské more (schopnejší Rusi sú v skutočnosti Ukrajinci).

OUP na rasovú čistotu detailne dbala, jej členovia sa nesmeli miešať s inými národnosťami: Poliakmi, Rumunmi, už vôbec nie Rusmi či Židmi (pre potreby manželstva bolo ideálne brať si "čisté" Ukrajinky z vidieka).

A ukrajinská nezávislosť si vyžadovala územie dokonale vyčistiť od týchto elementov. Aj preto vedenie OUP vrátane Banderu pripravilo plány na okamžitú izoláciu židovského obyvateľstva po tom, ako sa s pomocou Nemcov zaistí nezávislá západná Ukrajina (vedenie sa rozchádzalo len v plánoch, čo ďalej, či okamžite zlikvidovať, alebo nechať pomaly vymrieť v pre Židov vymedzených, od zvyšku krajiny úplne odrazaných zónach).

Nemcom sa aktivity OUP veľmi nepozdávali, nejaká "samostatná" Ukrajina by im aj ako bábkový režim dosť prekážala, preto Banderu po tom, ako im prestal byť užitočný, radšej zaistili a pustili ho až na sklonku vojny.

Ale medzitým OUP spolu s Nemcami dokonale "vyčistili" západnú Ukrajinu od židovského obyateľstva, ako historici poznamenávajú, v máloktorom regióne Európy bola konečná úmrtnosť židovského obyvateľstva tak vysoká, takmer sto percent.

A vyvraždili aj stotisíc Poliakov, pod vedením vtedajšieho Banderovho pobočníka Lebeda. Dedinu za dedinou strieľali a podrezávali rodiny.

Všetko s pozdravom Slava Ukraini, herojam slava! Prvú časť pozdravu začali nacionalisti používať tesne po prvej svetovej vojne, tú druhú vymysleli a ako oficiálny pozdrav prijali práve banderovci.

Aj preto je úplne bizarné sledovať, ako tento pozdrav dnes šťastne používa napríklad typický človek bratislavskej kaviarne, vo vlasoch zapichnutá dúhová vlajočka, pred sebou hranolky z mekáča a mobil na ktorý chlapec píše nejaký oduševnený instagramový odkaz o mieri. A do toho pozdraví pozdravom Banderu, človeka, ktorý hlásal, že za víťazstvo myšlienky čistej Ukrajiny "budú musieť padnúť milióny".

Pravda, tvrdšie rasové príbehy začali banderovci aj predstavitelia iných odnoží OUP po vojne skrývať a verejnosti sa podávala "light verzia". Je neuveriteľné, ako práve tieto verzie dnes dostávajú priestor v slovenských médiách. V rozhovoroch s nacionalistickými ukrajinskými "intelektuálmi", ktorí hlásajú, že Rusi sú vlastne Mogoli, len teraz bez toho rasového podtextu, vo verzii upravenej pre moderné obecenstvo.

Bandera samotný bol aj pre západné tajné služby skôr renegátom (aj po vojne jeho organizácia organizovala vraždy rôznych "politických protivníkov") ale iné časti OUP sa dostali pod ochranné krídla britských a amerických tajných služieb.

Tieto organizácie boli zároveň dotované ukrajinskou diasporou. A pomerne aktívne po celé obdobie Studenej vojny.

Po ustanovení samostatnej Ukrajiny sa hneď začali objavovať aj u západných špecialistov hlasy, že krajina sa v jeden moment zrejme rozpadne, také veľké kultúrne rozdiely boli medzi západnou a východnou časťou.

Ale prvých pätnásť rokov sa ukrajinským politikom darilo tieto rozpory tlmiť.

Pandorinu skrinku otvoril až Juščenko a pokračoval v tom ďalší "prozápadný" prezident Porošenko. Keď prišiel Zelenskyj, kult Banderu už bežal tak otvorene (stavali sa mu sochy, pomenúvali dôležité ulice), že by to nemohol zvrátiť, ani keby chcel, hoci civilizovanejším Ukrajincom sa z toho dvíhal žalúdok.

Ale to bolo jedno. Nacionalisti, dediči OUP boli pre niektorých veľmi vítaní: jednak preto, že tieto zoskupenia predstavovali vcelku organizovanú silu - v kľúčových okamihoch aj vo veľkej krajine rozhodne to, kto vie do ulíc poslať pár tisíc na kadečo odhodlaných ľudí, kým protivníci to nevedia.

A potom bola vítaná tá ideológia: silno protiruská.

A to je Ukrajina, ako ju ako-tak pozná bežný obyvateľ Európy dnes. Buď cez videá a tweety prezidenta, alebo cez soft verzie starých ideológií OUP.

Okrem mnohých iných vecí okolo konfliktu, aj toto je veľká škoda. V zásade škoda Ukrajiny ako takej, aj keď si to dnes mnohí neuvedomujú: namiesto obrazu tolerantnej, civilizovanej krajiny veľkých literárnych figúr a sofistikovanej vedy či pomerne rozvinutého (pravda, oligarchami ovládaného) priemyslu, je to dnes strašne jednostranný obraz krajiny, ktorá je proste vojnovou zónou.

Môže za to ruská invázia. Ale môže za to aj to, čo sa dialo pred ňou.


(prevzaté z Facebooku Juraja Draxlera, 16.9.2022)