17.11.2022 18:19:32

Jaroslav Daniška: Prečo sa oplatí pozrieť si film Slobodní

Šéfredaktor denníka Štandard, moderátor relácie Do kríža
Šéfredaktor denníka Štandard, moderátor relácie Do kríža
(foto: Matúš Zajac/standard.sk)


RTVS dnes večer na Dvojke o 21.15 uvedie film Slobodní, najlepšie spracovanie príbehu tajnej cirkvi a katolíckeho disentu. (standard.sk)



Slavovi Zrebnému a tvorcom dokumentu Slobodní sa podarilo zrelým spôsobom uzavrieť jednu kapitolu. A otvoriť ďalšiu.

Keď dostal Vladimír Jukl v roku 2009 poľské štátne vyznamenanie, strávil som s ním jeden deň. Bolo to dojímavé. Chcel sa so mnou podeliť o malý obed, vraj to nevládal dojesť na návšteve u Silvestra Krčméryho, cenu udelenú jemu (Juklovi) prezentoval ako cenu udelenú im (aj Krčmérymu). V jednej chvíli povedal: Boli tam všetci, veľa kvetov, rečí, už sa na nás nezabudne.“

V tej malej izbe zavládol pokoj.

Po dokumentárnom filme Slavomíra Zrebného a desiatkach iných aktivít, po tom, ako vyšlo niekoľko kníh, ako sa Jukl s Krčmérym dostávajú ako učebná látka do škôl, ako sa stala známou veta a prejav o pravde silnejšej ako moc, ako vznikla Feldekova divadelná hra v Národnom divadle, boli pomenované niektoré ulice či námestie, sa niečo naplnilo. Film Slobodní to završuje.

Už sa na nich nezabudne.

Áno, veľa je ešte potrebné urobiť, chýba reprezentatívna socha, kvalitný román, ten trenčiansky prejav by mal byť v čítankách (aspoň cirkevných gymnázií), ale táto úloha je istým spôsobom zavŕšená. A to práve vďaka Slavovi Zrebnému a tímu ľudí okolo neho. Dokumentárny film, ktorý práve možno vidieť v našich kinách, dôstojne a plnohodnotne reprezentuje tému. Ak má niekto na tému iba hodinu a pol, film mu povie všetko podstatné.

So Slavom Zrebným sme priatelia, o Krčmérym a Juklovi sme kedysi hovorili spolu na seminároch v Neuwirthovom kolégiu, viem niečo o tom, ako film vznikal a tuším, čo všetko autor túžil do neho dostať. Keď vzniká prvé dielo k nejakej téme, vždy je to tak. Z obavy o skratku, nedorozumenie, nedopovedanie toho treba povedať čo najviac.

Myslím si, že sa to podarilo. Dokument opisuje oblúk od profesora Kolakoviča (Poglajena), ktorý sa na Slovensko dostal pre perzekúcie, ktorým čelil v Chorvátsku (prekážal Nemcom aj Talianom), a vďaka iniciatíve veľvyslanca slovenského štátu. Bol to jeho nápad, aby prišiel do Bratislavy. Kolakovič potom zmenil naše dejiny.

Krčméryho a Jukla nemožno pochopiť bez Kolakoviča. Dokument to musel a zvládol vypovedať. Ale autor zároveň otvoril ďalšiu tému. Užšiu a špecializovanejšiu. Po tomto filme potrebujeme špeciálny dokument o Kolakovičovi. O tom, čo to presne mladým študentom prednášal, ako sa dostal do Bratislavy, aký bol jeho vzťah s kardinálom Stepinacom, prečo bol úspešnejší u nás ako v Prahe, kde to tiež skúšal. A ako potom cestoval do Belgicka, Ameriky, Číny, Indie, Nemecka a o čom vypovedá jeho posledná kapitola v Paríži či chýbajúci hrob. O Kolakovičovi v našich pomeroch už existuje aj spor, čo len oživuje význam a dôležitosť témy.

Druhá poznámka. Krčméry s Juklom a tajným biskupom Korcom patria k vrcholným momentom našich dejín v 20. storočí. Tajná cirkev bola podľa šéfa ŠtB, generála Lorenca, hlavným oponentom komunistického režimu. Václav Benda ešte v samizdate opísal, ako sa jej podarilo veľa z toho, čo Charta ´77 nedokázala. Najmä jej masovosť a vplyv na širšie vrstvy ľudí. Ján Čarnogurský zase vysvetlil, prečo mala taký charakter, aký mala, a prečo nemohla byť inou Chartou, ako to zodpovedalo postaveniu Slovenska v Československu. Zdokumentovaný je samizdat, úspešné podpisové akcie, poznáme mená a aktivity hlavných postáv. Doma pre to azda najviac urobili František Mikloško, z mladšej generácie Ján Šimulčík, vo svete Rod Dreher. Aj to všetko sú už – chvalabohu – uzavreté otázky.  

Dokument Slobodní to všetko dobre sumarizuje, ilustruje. Skrátená verzia môže poslúžiť ako kvalitná školská pomôcka. Je to úspech, keďže o slovenskom štáte, komunizme či normalizácii zatiaľ také dokumenty nemáme.



Zvyšok recenzie na film Slobodní nájdete na Štandarde.



Jaroslav Daniška (šéfredaktor Štandardu)