11.1.2022 17:29:16

Jaroslav Daniška: Koho platia Rusi, koho platia Američania. A čo z toho vyplýva

Šéfredaktor DŠ; moderátor relácie Do kríža
Šéfredaktor DŠ; moderátor relácie Do kríža
(foto: dennikstandard.sk)


Veľké ruské firmy ako Gazprom, Nord Stream, Lukoil či Rosneft platia viacerých bývalých špičkových rakúskych, nemeckých a vôbec západoeurópskych politikov. Najnovšie sa k nim pridali aj François Fillon z Francúzska a Cora van Nieuwenhuizenová z Holandska. O čom to vypovedá? (dennikstandard.sk)



Na Slovensku pestujeme jednu špeci-metódu: pedagogiku hanby. Téma by si zaslúžila väčší priestor a rád o tom raz napíšem, teraz len jeden aspekt.

Názorového oponenta netreba len onálepkovať, treba ho znemožniť, vymáčať v blate tak, aby sa verejne hanbil, aby nikdy nezabudol, že do slušnej spoločnosti nepatrí. Mal by vedieť, že páchne. Nielen iným, ideálne je, aby páchol aj sebe samému.

Takých príkladov je viac, sme v tom majstri. Maďari pestujú na zničenie oponenta takzvanú vraždu charakteru, politického súpera chcú znemožniť cez zničenie jeho povesti, u nás je to pedagogika hanby.

Sme toho svedkami aj teraz, keď sa generálny prokurátor Žilinka rozhodol, že vycestuje do Moskvy na 300. výročie tamojšej prokuratúry. Možno je to v niečom od neho netaktné, ak si chce zakladať na suverenite, mal by mať hrdosť v gestách aj činoch smerom na západ aj na východ, ale aby sa z neho robil okamžite ruský zapredanec, ba hneď obhajca ruskej či dokonca aj sovietskej (sic!) prokuratúry, to už chce mravoučný pedagogický talent. (A schopnosť odtrhnúť sa riadne od reality.)

Krútil som hlavou, aké je to prehnané, keď som tie články v N-ku či Týždni videl, ale skutočne úsmevné mi to príde až vtedy, keď dáme veci do kontextu.

Periféria zvykne riešiť iba problémy svojej ulice, ale keď sa pozrieme ďalej, do okolia, možno si uvedomíme, že problém vyzerá trošku inak. A nemusíme neustále mrskať samých seba.

Všimnime si pár popredných európskych politikov, kto si ich najíma a platí.

V Štandarde sme už písali o prípade Sebastiana Kurza, ktorý začal pracovať pre firmu Petra Thiela v Sillicon Valley. Zarábať má pol milióna dolárov, džob si našiel podozrivo rýchlo po odchode z politiky. Skôr to budí dojem, že poradie bolo opačné.

Nie je to však ojedinelý prípad. Tých príkladov je vlastne toľko, že to núti k niektorým otázkam. A keď už spomíname to Rusko, špeciálnu kapitolu tvoria politici platení ruskými firmami.

Ani nie pred mesiacom, 17. decembra 2021, bol bývalý francúzsky premiér a pravicový prezidentský kandidát François Fillon zvolený za člena predstavenstva Sibur Holding, rýchlo rastúcej ruskej petrochemickej spoločnosti, v svojom biznise jedna z TOP 5 firiem na svete. Sídlo je v Moskve, byro má vo Viedni, Istanbule a na 5 miestach v Číne. Fillon, ktorý potupne podvádzal a zamestnával svoju ženu, si konečne príde na svoje.

Bývalá holandská pravicová politička Cora van Nieuwenhuizenová, ktorá bola ministerkou infraštruktúry (2017 – 2021) a potom aj hospodárstva a klímy (2021) v Rutteho vláde, odišla z politiky a stala sa lobistkou pre Gazprom, Shell a Vattenfall. Keď sa tamojšia verejnosť dozvedela, že zarába 250-tisíc eur mesačne, vyvolalo to debatu, či by sa politikom nemali takéto džoby po odchode z politiky zakázať.

Známy je tiež príklad Karin Kneisslovej, bývalej rakúskej ministerky zahraničných vecí (2017 – 2019), ktorá sa v marci 2021 stala členkou predstavenstva ruského Rosneftu. Spomeniete si, že na svadbe jej bol blahoželať Vladimir Putin, Kneisslová je zjavne bystrá žena, hovorí a číta v mnohých rečiach, okrem tých salónnych napríklad aj arabsky, hebrejsky či maďarsky. Rusom ale zrejme viac poslúži jej nemčina.

Ďalší rakúsky bývalý politik a minister financií (2014 – 2017) Hans Jörg Schelling pracuje od roku 2018 pre Nord Stream 2. Rakúsko je vôbec zasľúbená zem pre podobné kariéry, najznámejším príkladom je bývalý kancelár Wolfgang Schüssel (2000 – 2007), ktorý je členom predstavenstva Lukoil (od roku 2019) plus ďalších veľkých firiem.

Zdá sa, že jediný, kto v Rakúsku na kontakty s ruskou oligarchiou doplatil, je ten neborák Heinz-Christian Strache, ktorému na Ibize podhodili ruskojazyčnú herečku, nemecké médiá zostrihali video a zariadili koniec jeho kariéry aj vlády. Bez rentičky.

Zarábajú aj Nemci.

Najznámejší je prirodzene prípad Gerharda Schrödera, bývalého nemeckého kancelára (1998 – 2005), ktorý je vo vedení Nord Stream, predsedá výboru akcionárov, bol tiež menovaný za riaditeľa Rosneftu a pracuje aj pre TNK-BP, rusko-britské ropné konzorcium. Podľa viacerých by mal byť Schröder považovaný za ruského oligarchu, hovorí sa, že keď raz ktosi navrhol, aby bolo jeho meno na zozname protiruských sankcií, rýchlo ten návrh spadol pod stôl.

Rusi platili aj ďalšieho politika SPD, bývalého primátora Hamburgu a predsedu hornej komory nemeckého parlamentu Henninga Voscheraua, ktorý je už po smrti. Pre Nord Stream pracuje aj Marion Schellerová, ďalšia nemecká socialistka, ale aj bývalý fínsky premiér Paavo Lipponen (1995 – 2003), politicky socialista.

Mohli by sme pokračovať. Alebo tiež otočiť pozornosť.

Schrödera platia aj viaceré veľké nemecké firmy či americká investičná banka Rothschild & Co. Schüssela Investcorp, RWE či DVAG. Schelling pracoval pre pol tucta veľkých bánk zo Západu, Tony Blair pre JPMorgan Chase či slávnu Zurich poisťovňu a podobne.

Všimnite si jednu drobnosť. Pre Rusov nerobia bývalí politici z východnej Európy, Rusi si najímajú politikov zo Západu. Najradšej Nemcov a Rakúšanov. O niečom to asi vypovedať bude.

Zaujímavé je aj niečo ďalšie. Vo verejnej politike pokračuje konflikt Západu a Ruska, v pozadí sa však darí biznis-vzťahom. Ako to ide dokopy? Nemajú azda všetci tí Schröderovia, Schüsselovia, Schellingovia a ďalší vplyv na európsku politiku? Odpovedí je možných viac, napríklad aj tá, že tento aktuálny stav je vlastne želaný. Rusko čelí neustálemu tlaku aj tam, kde nenesie žiadnu vinu (ceny plynu), musí si najímať západných advokátov a v podstate len neustále reagovať.

Bez významu nie je ani to, ako sa k tomu staviame my sami. Keď bol naposledy v Bratislave Wolfgang Schüssel, organizátori ho nechali hovoriť o slobode, bolo to na výročie Novembra ’89. Čarnogurského pre istotu nepozvali, lebo ho majú za ruského agenta.

Problém je, samozrejme, oveľa širší ako len väzby na ruské záujmy. Zdá sa, že sa nám tu pred očami rodí pomerne prehľadná schéma. Na Západe si politikov najímajú investičné banky a pomaly aj big-tech, na východe ruský štát.

Neradno si klásť otázku, čo je lepšie a čo horšie. Drak má dve hlavy. Politiku ohrozuje jedno aj druhé. A možno je to väčšia téma ako nárast populizmu, ktorý všetci vyššie uvedení politici tak radi kritizovali.

Keď sa na to pozrieme s malým odstupom, tak angažovanie bývalých politikov globálnymi či veľkými nadnárodnými či ruskými firmami vyvoláva nielen prirodzenú závisť časti voličov, ale aj nikdy nezodpovedané otázky, komu všetci tí úspešní politici vlastne slúžia. Respektíve odkedy.

Búriť sa proti tomu je celkom prirodzené. Aj keď to nič nerieši.

Ale vyliať všetku potupu a hanbu na nešťastníkov typu Stracheho či Žilinku, to nie je fér.



Jaroslav Daniška (šéfredaktor denníka Štandard)