21.7.2020 05:14:33

Ján Čarnogurský: Sándor Márai, Košice, Horné Uhorsko

Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
Advokát, dlhoročný disident, zakladateľ a prvý predseda KDH, bývalý premiér SR
(foto: Facebook)


Zobral som si na dovolenku Výber z publicistiky (Kalligram 2014) košického rodáka a stále známejšieho maďarského spisovateľa Sándora Máraia (1901 – 1989). Každé mesto by mohlo závidieť Košiciam takého lokálpatriota.



Píše o svojom rodnom meste: Košice, počtom duší malé, ale minulosťou a slávou veľké, majetkom chudobné, duchom bohaté, charakterom silné a krásou i proporciami obzvlášť milé, dokázali si uchovať vo svete svoje postavenie. Stoja bok po boku Florencie, Oxfordu či Norimbergu (str. 583), ... Košice boli mesto s veľkým M (str. 580)“. Márai bol zároveň maďarský vlastenec a po skončení 1. svetovej vojny emigroval do Maďarska. V Budapešti pôsobil ako novinový reportér a začínajúci spisovateľ. Po Viedenskej arbitráži v októbri 1938 prichádza naspäť na „Horné Uhorsko“ – dôsledne tak nazýva Slovensko – a píše do svojich novín reportáže. Jeho texty zachytávajú atmosféru, v akej sa všetko dialo. Je dobré sa s nimi oboznámiť.

Autobusy s budúcimi úradníkmi a s novinármi opúšťajú Budapešť. „V poslednej chvíli pred odchodom neznáme ženské ruky kvetinami vyzdobili autobusy, ktoré sa popoludní o štvrtej v neskutočne žiarivom zimnom slnečnom jase pohli spred budínskeho Vigadó smerom k územiam, čakajúcim na oslobodenie. ... Táto cesta je našou cestou a nik iný ju nepochopí. Chystali sme sa ňu dvadsať rokov... Smerujeme k živým i mŕtvym, k skutočnosti i k spomienkam. Zrazu sa dozvedáme, ako pevne a nerozviazateľne je zotkaná táto krajina, ako je každý našinec spojený s Horným Uhorskom... (už na Slovensku – pozn.) Miškovecká brigáda pochoduje za nadšených ovácií obyvateľstva smerom na Rožňavu a Košice... Obyvateľstvo mimoriadne nadšene oslavovalo regenta Horthyho a maďarskú armádu a požadovalo oslobodenie ďalších maďarských bratov, zatiaľ ešte za demarkačnou líniou... Jednou z najzaujímavejších udalostí dojímavo úprimnej a oduševnenej slávnosti, spojenej s oslobodením Turne, bol príchod obyvateľov Hačavy pred urodzeného brigádneho generála Odöna Domaniczkého. Prosebným hlasom ho naliehavo žiadali, aby pri novej úprave hraníc pripojili k Maďarsku aj Hačavu ... Demonštrácie za Maďarsko sú na každodennom poriadku, obyvateľstvo všetkými možnými spôsobmi prejavuje smútok a zúfalstvo, ktoré im spôsobil viedenský verdikt. Na základe vyznaní a výpovedí musíme skonštatovať, že dnešná hranica pripojených území nemôže byť v žiadnom prípade konečná ...“ (str. 584 – 591). „Maďarské územie sa po dvadsiatich rokoch oslobodilo spod českej nadvlády... Husári zmizli smerom k Bodrogu, kde medzi okolitými kopcami ešte stále vidno čakajúce české samopalné jednotky. A pri rampe sa stretajú obyvatelia maďarskej a oslobodenej dediny. Odkiaľ vzali tieto maďarské farby, odkiaľ tieto party a maďarské prusliaky so zlatou výšivkou ... v tomto momente sa začína nezabudnuteľné a ohromujúce stretnutie, ktorého tajnému významu rozumieme len my, Maďari, očití svedkovia: hranica sa hýbe, krajina sa zväčšuje, nadobúda svoju skutočnejšiu podobu. Význam tejto chvíle chápeme iba my, ktorí po dvadsiatich rokoch po prvý raz bez pasu prekračujeme trianonské maďarské hranice ... Toto objatie nie je básnickou metaforou: muži, ženy, deti i starci sú šťastní, že sa môžu dotknúť pleca maďarského vojaka, že ho môžu pohladiť, že môžu vojakovi stisnúť ruku ... Národ si berie späť kraj, ktorý mu patrí právom minulosti, jazyka, krvi i spomienok ... Ľudia si na srdce tisnú obrázok regenta ... Za včasného popoludnia dorazíme do Kráľovského Chlmca, kde sa už zoradili jednotky debrecínskej brigády, obsadzujúcej toto územie. Takto sa vracia maďarský kraj, kde sa počas dvadsiatich rokov Česi márne snažili zničiť národné povedomie ľudu. Takto sa pohla hranica smerom na Košice a Rožňavu“ (str. 592 – 597). „Tieto riadky píšem v Rožňave, dve hodiny po vstupe vojsk, pri stole v jedálni hotela Stiglitz ... Slávnostné prevzatie mesta sa uskutočnilo pred niekoľkými minútami ... Sme v Rožňave, sme doma ... Toto rožňavské námestie je jedným z tých vznešene pôsobiacich námestí Horného Uhorska, ktoré sú priam preplnené balkónmi a historickými pamiatkami ... Štefánikovu sochu v noci odmontovali a na nákladnom aute odviezli Česi ... Spolu s vojakmi sa tu v tejto chvíli tisne aspoň šesť - až osem tisíc ľudí. A v každom oku ten istý pohľad, to isté hmlisté iskrenie: prišli sme domov, dostali sme sa domov ... Privítalo Maďarov dôstojne, vo svojej dávnej kráse. „Smolník, Dobšiná“, zvolajú občas zúfalé zbory, pretože baníci požadujú, aby sa obyvateľstvo z nepripojených území opäť dostalo do Maďarska ... Sú šťastní, keď sa môžu dotknúť obrázku Horthyho, jeho vojenského rozkazu alebo regentského manifestu, zdobeného národnými farbami ... (Hrad Krásna Hôrka – pozn.) Prejdeme sieňami, kde sa vďaka starostlivosti a mimoriadnemu úsiliu podarilo zozbierať drobnosti patriace kedysi Františke, excentrickej a veľkorysej manželke Dénesa Andrássyho. Vkročíme do kaplnky, postojíme na chodbe klenutého schodiska a odrazu stíchneme. Po dvadsiatich rokoch sme tu ako prví Maďari. Hrad, ktorý takto symbolicky prevezmeme od Čechov, hrad Rákócziho a Andrássyovcov, hrad Žofie Serédiovej, ktorá vo svojej vápnom balzamovanej nehybnosti odpočíva v sklenenej truhle v tichej kaplnke, patrí v tejto chvíli opäť Maďarom“ (str. 599 – 605). „V tlači sa opakovane objavujú správy, ktoré pobádajú našich dôchodcov, najmä tých, čo pochádzajú z Horného Uhorska, aby sa presťahovali do Košíc ... Česi tu vybudovali celú štvrť, betónové domy ponúkajú všetko moderné pohodlie a vilovú štvrť „malá Praha“, kde si môže lacné a moderné bývanie nájsť desaťtisíc ľudí ... Košické hranice nepovažujeme za konečné štátne hranice. Kým časom tento problém dozreje a bude dokázané, že Horné Uhorsko je historická jednotka ako celok, musíme urobiť všetko pre to, aby si Košice ... a ostatné maďarské hornouhorské mestá za umelými a nespravodlivo stanovenými hranicami ... (výstava obrazov v Košiciach – pozn.) Šamorínsky maliar dal svojim obrazom nasledovné názvy: Časť mesta s českými osadníkmi, Pôvodný obyvateľ a český osadník. Alebo: Jarmok počas českej okupácie ... V oleji vyrozprával zážitok, ktorý mohol byť najsilnejším zážitkom človeka, príslušníka menšiny, ukázal, ako sa menil spôsob jeho života počas dvadsaťročnej českej nadvlády. Takmer som povedal: namaľoval benešovskú demokraciu.“ (str. 610 – 617).

Ale tým príbeh nekončí.

Sándor Márai v roku 1948 emigroval aj z Maďarska na Západ a až do smrti samovraždou v r. 1989 žil v zahraničí. V jeho pozostalosti sa našiel text, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom Chtěl jsem mlčet, Praha 2019, v Maďarsku vyšiel len v roku 2013. V texte sú Máraiove spomienky na pobyt „na Hornom Uhorsku“ už neskôr po jeho obsadení, keď sa Maďari z Budapešti a Maďari žijúci predtým v Československu začali navzájom oboznamovať. A zrazu zistili, že sú už iní. Maďari z Budapešti si uchovali staré, takmer feudálne spôsoby obcovania medzi sebou a s inými, Maďari, žijúci v Československu si osvojili a prijali slobodný, demokratický duch ovládajúci spoločenské vzťahy. Tieto dva modely maďarstva na seba narazili. Márai až do smrti váhal, či objavený text dovolí uverejniť. Či odhalí pred zahraničím slabinu Maďarov. Radšej chcel mlčať... Nechajme hovoriť Máraia podľa knihy Chtěl jsem mlčet.

„... zbabelé jednanie Francúzov a Angličanov dodalo Hitlerovi a jeho veliteľom guráž sa domnievať, že nadišla chvíľa, keď môžu uskutočniť svoje grandiózne plány, lebo hľa, Daladier a Chamberlein sú neschopní a nepripravení, títo Česi sa teda so škrípaním zubov podvolili rozkazu z Viedne a vyprázdnili južné pruhy svojej zeme, vtedy nazývanej Slovenskom... Maďarská verejnosť pochopiteľne odpovedala na revizionistickú argumentáciu obrovským nadšením... (str. 80 – 81) ... Radosť napriek tomu nebola tak bytostná, ako sme si predstavovali. Satisfakcia ... nenastala v podobe, na akú sme dúfali: triumf nebol dôsledkom lepšieho náhľadu mocností ani argumentov historického nároku, ale aktuálnych záujmov nemecko-talianskej osi. Dostali sme ako dar to, čo sme nedokázali získať naspäť silou ani právom a každý vnímal, že taký dar nie je len tak a že za neho už onedlho zaplatíme vysokú cenu (str. 86) ... (pred vstupom do Košíc dôstojníci zoradili aj spisovateľov, výtvarníkov, novinárov do vojenského útvaru a tak ich nechali vojsť do mesta – pozn.) Za oknami bytov postávali moji starí domorodí známi a pozorovali ten neobyčajný útvar, armádnu prehliadku maďarských spisovateľov a maliarov execírovaných vojenskými povelmi; tí starší sa na ten pohľad výsmešne pošklebovali, mladší sa rehotali nahlas. Mali pravdu, zaslúžili sme si ich výsmech. Vynútená situačná hornouhorská spoločnosť mi teraz, keď sme spoločne vpochodovali do mesta, umožnila v priebehu dňa, ktorý sme spolu strávili a potom aj neskôr spoznať s rastúcim zdesením väčšinu z posledne menovaných. Ich tón, spôsoby a svetonázor boli cudzie dokonca aj mne, ktorý som koniec-koncov strávil v potrianonskom Maďarsku posledných desať rokov ... Nakoľko cudzia teda mohla byť táto nová nálada hornouhorským a neskôr tiež sedmohradským Maďarom, keď sa po dvadsiatich rokoch znovu stretli s tým, na čo sa upínali. Vošli sme sem s veľkou parádou ... ako by si maďarské mesto privlastňovala nejaká víťazná armáda ... Hornouhorskí starousadlíci neskôr priznali, že táto v trianonských dekádach vypestovaná odnož kedysi medzinárodne slávnych honvédskych oddielov materského štátu bola pre nich sklamaním lebo vzhľad a výbava českej armády, to bola celkom iná káva... (str. 92-93). Celé to opätovné stretnutie akosi postrádalo radosť... Vedel som totiž s istotou, že sa v ten deň stalo niečo zlé a bude sa to diať aj v čase nasledujúcom. Mesto bolo rovnaké ako kedysi, počas českej správy sa hodne pozdvihlo – ktoré mesto sa však nerozvíja v mierových časoch? ... Aj mestskí starousadlíci behom veľmi krátkej doby pocítili a vzápätí aj vyslovili nahlas, že Maďarsko, ku ktorému sa teraz vrátili, nie je rovnaké ako ona dobre strážená spomienka na niekdajší domov... Boli to však zároveň títo Maďari, ktorí ... poznali behom dvoch dekád demokratickú životnú formu, ktorá síce mala mnoho vád, ale ... aj s tým všetkým bola demokracia ... a v každodennej praxi tu menšiny Maďarov, Nemcov a Židov žili v demokratických životných podmienkach. My, zástupcovia potrianonského Maďarska, keď sme sa teraz opäť stretli s touto krajinou, sme mali s úľakom zistiť, že nad našim domácim životným štýlom, spoločenským usporiadaním a svetonázorom prešiel v dunajskej kotline čas. Neprinášali sme staré Maďarsko, ale akýsi prízrak, oklieštenú verziu toho, čo mali hornouhorskí starousadlíci v pamäti. Mesto, ktoré počas českej éry poznalo údel menšiny, s nadšením očakávalo náš návrat – návrat Maďarov; mesto však poznalo aj demokraciu. Tá síce v úrade či vo verejnej správe zahrňovala aj bariéry medzi triedami a národmi, tie bariéry však neboli neprekonateľné: a my sme ich teraz priniesli do mesta naspäť. Toho dňa sa Maďarsku nevrátila iba odtrhnutá časť zeme, ale tiež „milosťpán“ na jeho vidiek. Vrátili sa prízraky aj hrozivé, stále držané pri živote tiene maďarskej polminulosti, nevzdelaný súdny úradník s pečatným prsteňom, rokujúci nosovým hlasom, daňový úradník, mestský škrabák, ktorý svoj malý plat kompenzuje tým, že hovorí cez mrežu s pansky klesajúcou dikciou pohŕdavo so „stranami“. Vrátil sa onen nevraživý tón Uhorska, rozdeleného striktne na spoločnosť pánov a sluhov, pochlebovačné zdravenie, podlízavá formálna maďarská spoločenská móda plná „služobníčkov“ a „poklôn“ aj ostentatívne tykanie medzi príslušníkmi rovnakej triedy ... Bol to návrat „nadradenosti“ neobarokovej triednej kultúry, vychvaľovačských mravov nadutých a povrchných privilégií. Systém armády a verejnej správy, ktorý sme sem znovu vniesli ... ako do akejsi oblastnej kolónie, kde je potrebné naučiť domorodcov móresom pomocou korbáča, pálenky a kríža... Maďarská spoločnosť oficiálov a dôstojníkov vychovaných v trianonskom duchu vošla na navrátené domáce územia s bojovým pokrikom trestnej výpravy osadníkov ... svojou hlasnou nedôverou a podozrievavosťou dávali aj behom vojenského pôsobenia najavo, že tí Maďari, ktorí v nástupníckych štátoch spoznali demokraciu, sú v očiach panského „kresťanského a národného“ Maďarska nedôveryhodní ... Väčšina úradníkov a dôstojníkov vyslaných na reanektované územie sa vo svojom novom administratívnom zaradení chovala, ako by chceli znovu priviesť na správnu cestu zblúdilé stádo zakuklených bolševikov, vedených „Rusákom“. Hlásali, že hornouhorská spoločnosť je „nespoľahlivá“ – a pre tieto záhrobné prízraky boli tunajší Maďari rovnako „nespoľahliví“ ako slovenskí či hornouhorskí maďarskí Židia ... Kam až sa zdivočilý, znacističtelý, šialený úradný a vojenský duch dokáže zvrhnúť vo svojej nemilosrdnosti a samovražednej zlotrilosti, ukázali o pár rokov neskôr novosadské udalosti, pri ktorých nechal jeden sadistický veliteľ v čerstvo navrátenom meste na juhu zo dňa na deň pod zámienkou „zavádzania poriadkov“ zavraždiť tisíce ľudí – Židov, Srbov, Nemcov a Maďarov (a Slovákov – pozn.) – a mŕtve telá obetí nahádzať do ľadového Dunaja ... Vpochodovanie do Horného Uhorska malo byť veľkou historickou rodinnou oslavou Maďarov. V skutočnosti hornouhorskí starousadlíci nedokázali nájsť od srdca spoločnú reč s domácimi úradníkmi a oficiermi, ktorých vyslali na ich „výchovu“ (str. 94 – 98).

Záver svojho smútku nad maďarským osudom venuje Márai rozhovorom s Maďarom, ktorého si najviac vážil. Bol ním István Bethlen, sedmohradský šľachtic a predseda vlády Maďarska. Pre svoje pochybnosti o politike Nemecka musel opustiť maďarskú politiku a žil ako súkromník v Budapešti. Ako vzdelanec a skúsený človek v politike povedal Máraiovi, že fašizmus aj komunizmus Maďari prekonajú. Jediné nebezpečie pre Maďarov videl Bethlen v Slovanoch, pretože v Slovanoch je „feminná sila“ a tá je pre národnú existenciu Maďarov nebezpečnejšia než nemecká agresia (str. 146).

Sándor Márai je veľká postava Košíc a maďarskej literatúry. Samozrejme, ako Slováci nemôžeme súhlasiť s jeho názormi na „Horné Uhorsko“, ale polemika s ním by bola dôstojná. On by sa mohol oprieť o étos maďarskej kultúry, my o našu feminnú silu.

JUDr. Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti