25.1.2023 18:05:25

Ján Čarnogurský: S konzervativizmom a vznikom štátu to bolo inak

Advokát, disident, osnovateľ politického konzervativizmu na Slovensku, niekdajší premiér SR
Advokát, disident, osnovateľ politického konzervativizmu na Slovensku, niekdajší premiér SR
(foto: Marek Kaľavský)


Bývalý slovenský premiér Ján Čarnogurský reaguje na úvahu Michala Čopa, ktorý kritizoval rolu KDH pri vzniku štátu. (standard.sk)



Štandard asi pred týždňom uverejnil esej Michala Čopa s názvom Pri vzniku samostatného Slovenska konzervatívci zaváhali. Následky nesú dodnes. Autor podáva stručný priebeh udalostí na začiatku 90. rokov na Slovensku a dochádza k záveru, že konzervatívci na čele s KDH zaváhali pri vzniku samostatného Slovenska, ich miesta a úlohy sa zmocnil Vladimír Mečiar, a tak ich obral o vedúce miesto v slovenskej politike, čoho dôsledky sa ťahajú až doteraz.

Michal Čop nastolil legitímnu otázku. Odpoveď na túto otázku vyžaduje záujem na pravdivom poznaní vzniku samostatného Slovenska a potom rozhodovanie pri riešení budúcich výziev pre Slovensko.

Na úvod pripomeniem dve skutočnosti. Za samostatné Slovensko sa po celé obdobie 1990 až 1992 stavalo len asi 30 percent obyvateľov Slovenska, asi tretine bola otázka ľahostajná a asi tretina odmietala samostatnosť, pozri prieskumy verejnej mienky. Je tu však jedno veľké Ale. K tomu Ale sa vrátim nižšie. Druhá vážna okolnosť bola budúcnosť samostatného Slovenska. Nešlo len o to vyhlásiť samostatnosť Slovenska, ale aj urobiť z neho úspešný štát a najmä uchrániť ho od medzinárodnej izolácie.

Slovensko a Česko existovali po tisíc rokov v dvoch odlišných štátoch, Slovensko v Uhorsku, Česko v Svätej ríši rímskej národa nemeckého a v Rakúsku. Len krátku dobu pod Svätoplukom sme žili spolu vo Veľkej Morave. Vyvinuli sme sa ako dva, síce slovanské, ale odlišné národy. Spájala nás len slovanská príslušnosť, spoločné záujmy v určitom, vždy ohraničenom historickom období a potom už len právne zväzky typu ústavy, medzinárodných zmlúv a podobne. Rozdielnosti prepukali vždy znovu a znovu.

Po Mníchovskej dohode v roku 1938 na zachovanie samostatnosti Česka neboli šance, Hitler ho chcel a geopoliticky potreboval, pre akú-takú bezpečnosť Slovenska bolo potrebné vyhlásiť samostatnosť, nech bola akákoľvek. Ku koncu vojny v Česku neboli podmienky na ozbrojené povstanie proti Nemecku, na Slovensku boli a Slovensko ich využilo. Preskočím dlhé historické obdobie. V lete 1991 sa začal zostavovať štátny rozpočet Česko-Slovenska na rok 1992. Stretli sa ministri financií čs. federácie, minister slovenskej vlády a českej vlády, zostavili hrubý návrh rozpočtu. Každý minister išiel s návrhom do svojej vlády. Federácia a Slovensko nemali námietky, Česko požadovalo o päť miliárd korún viac do svojho rozpočtu. Stretli sa potom predsedovia vlád federácie aj oboch republík. Dopadlo to tak, že Česko dostalo do svojho rozpočtu o štyri miliardy korún viac, a aby nedostávalo len Česko, Slovensko dostalo o 800 miliónov korún viac zase do svojho rozpočtu, federálny rozpočet bol navýšený o 200 miliónov korún. To bol rozpočet na rok 1992. S postupom rokov by sa takéto a ďalšie rozdiely len zväčšovali, vyvolávali by hlasné rozpory medzi Čechmi a Slovákmi a nakoniec by sme sa aj tak rozišli, s trpkou pachuťou u každého. Česi a Slováci sú vo vzájomnom pomere 2:1, platí to pre obyvateľstvo, ekonomiku, vojenský potenciál aj iné oblasti. A to nie je pomer, ktorý by umožňoval jednému alebo druhému národu udržať v republike ten druhý národ proti jeho vôli. Pôvodní vonkajší nepriatelia oboch národov, Nemci a Maďari, utrpeli vo vojne porážku. Slováci a Česi sa už nepotrebovali spájať z dôvodu ohrozenia.

Zostávalo zohľadniť podmienky medzinárodnej akceptácie po rozdelení. S určitým zjednodušením možno povedať, že pre Slovensko bol podmienkou medzinárodnej akceptácie vstup do dnešnej Európskej únie. A tu sa dostávame k podstate problému.

Od jesene 1990 bolo KDH členom Európskej demokratickej únie, združenia európskych kresťanskodemokratických a konzervatívnych strán. S našimi európskymi kolegami sme sa stretávali na rovnoprávnej báze a vedeli sme, aké politické vetry fúkajú v Európe. Vedeli sme, že typ politiky Vladimíra Mečiara nie je v Európe prijateľný. Nakoniec, ukázalo sa to v rokoch 1994 – 1995, keď vláda Vladimíra Mečiara dostala z Bruselu dva diplomatické demarše týkajúce sa vnútornej politiky. Jednoducho s vládou Vladimíra Mečiara by sa Slovensko do dnešnej EÚ nedostalo. Nie pre jeho osobu, ale pre jeho politiku.

Keby po voľbách v roku 1998 nebola vznikla vláda Mikuláša Dzurindu, ale pokračovala by vláda Vladimíra Mečiara, v roku 2004 by sme sa nedostali do EÚ, pričom naši postkomunistickí susedia by sa do Únie dostali. Pri našom neskoršom uchádzaní sa o členstvo – iná alternatíva by nám nezostala – by naši susedia už mali voči nášmu členstvu právo veta a skúsme si predstaviť, aké podmienky by vyžadovalo od nás napríklad Maďarsko. V týchto dňoch minister zahraničných vecí Rastislav Káčer v Sme povedal, že ak by Mečiar nebol porazený v roku 1998, možno by sme mali iné hranice (Sme 20. – 22. 1. 2023). Netreba slová ministra Káčera preceňovať, ale boli vypovedané. Okrem toho, politik má počítať vždy aj s najhoršou možnosťou.

 

Osobitosť Slovenska

Až teraz sa dostávam ku konkrétnej reakcii na esej Michala Čopa.

Národná osobitosť Slovákov nás, kresťanských demokratov, viedla k požiadavke štátnej zvrchovanosti Slovenska. Uľahčovala ju perspektíva členstva v dnešnej EÚ. Hovoril som o nej už v rozhovore pre český samizdatový časopis Alternativa ešte za komunizmu. Na jeseň 1990 som ju sformuloval v hesle, že Slovensko chce samostatnú stoličku a samostatnú hviezdičku v Európe. V tom čase Vladimír Mečiar hovoril, že Čechov dokopeme do federácie, ak by ju nechceli. (To bol vtedy Mečiarov štýl vyjadrovania). Po svojom odvolaní z funkcie predsedu vlády v apríli 1991 sa Mečiar verejne vyhrážal, že na jeseň potečie krv. Zároveň otázka samostatnosti Slovenska stále nebola na popredných priečkach verejného záujmu.

Neskôr sa záujem zvýšil, ale nikdy nepresiahol 50 percent. Zvýšil sa aj pre nové rozpory. Napríklad ropovod Družba viedol po slovenskom území, ale spravoval ho podnik zahraničného obchodu v Prahe a dane odvádzali do českého rozpočtu. Slovnaft bol rafinériou takmer pre celú republiku, ale dane opäť nešli do slovenského rozpočtu, ale delene iba suma za ropné výrobky pre Slovensko. O niečo zvýšený záujem verejnosti o štátoprávne otázky sa v predvolebnej kampani HZDS prejavil tak, že hnutie navrhovalo po voľbách referendum o piatich formách štátneho usporiadania, a to či Česko-Slovensko bude jednotným štátom, konfederáciou, federáciou, unitárnym štátom alebo sa rozdelí. Samotný návrh bol nezmyselný. HZDS nikdy nemalo v programe vznik samostatného Slovenska. Najhlasnejšie spomínalo ako svoj program medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, čiže konfederáciu.

Na porovnanie, KDH od programu samostatnej stoličky a hviezdičky nikdy neustúpilo. Vedeli sme, že konfederácia je pre českú stranu neprijateľná, my sme mali program samostatnosti v rámci EÚ, preto sme nemali na čom s HZDS spolupracovať. Zároveň HZDS viedlo svoju politickú kampaň agresívne voči politickým odporcom, pred voľbami 1992 voči vládnym stranám, po voľbách voči opozícii. Bolo jasné, že Mečiar by akúkoľvek prípadnú spoluprácu využil na vyžmýkanie svojho partnera a potom by ho odhodil. Mohli by o tom hovoriť Milan Kňažko alebo Jozef Moravčík, ktorí boli v HZDS, ale skoro hnutie opustili a založili opozičnú stranu. Na prvom zasadnutí parlamentu po voľbách 1994 vládna koalícia usporiadala „noc dlhých nožov“, keď nás, poslancov opozície, vládni poslanci umiestňovali do výborov podľa vlastného výberu.

Moja vláda v júli 1991 rozhodla o dokončení priehrady na Dunaji Gabčíkovo. Bola to dovtedy najväčšia kauza pre každú slovenskú vládu. Po zmene vlády po voľbách v roku 1992 som odkázal Mečiarovi, že som ochotný stretnúť sa s ním alebo s človekom, ktorého označí, a informovať ho o skúsenostiach so stavbou Gabčíkova, o problémoch, ktoré možno očakávať, a ako ich riešiť. Žiadna odozva neprišla, ale v zápisnici o rokovaní už Mečiarovej vlády z 20. októbra 1992, tri dni pred prerušením Dunaja, je zápis, že prerušenie Dunaja sa odkladá na základe informácie predsedu vlády. Ibaže môj brat Ivan, ako generálny riaditeľ Hydrostavu, generálneho dodávateľa stavby, a Július Binder, riaditeľ Vodohospodárskej výstavby, investora stavby, iba zápis v protokole o zasadnutí vlády nerešpektovali, Dunaj prerušili a dokončili priehradu. Na prehradení Dunaja sa nezúčastnil nikto z vlády. Keby boli prerušili stavbu, Gabčíkovo by sa už nedokončilo a Slovensko by malo popri stredovekých hradoch najnovšiu ruinu na Dunaji. Keby výstavba Gabčíkova dopadla zle, môj brat a Július Binder by skončili vo väzení.


Konkrétne prípady

Uvediem prípady už z doby existencie samostatného Slovenska, pretože boli známe, sú zrozumiteľné, ale taká bola politika Vladimíra Mečiara od začiatku, pre Slovensko bola nebezpečná a takú politiku sme nemohli podporovať.

Niekedy začiatkom roku 1995 (ak si dobre spomínam) dala Európska komisia Mečiarovej vláde „podmienku“, aby zmenil svoju politiku a jedným znakom zmeny malo byť rokovanie s opozíciou. Nezabúdajme, že Slovensko sa uchádzalo o členstvo v EÚ a Komisia bola povolaná, aby sledovala, ako uchádzajúca sa krajina spĺňa podmienky členstva. Vláda dostala aj akúsi lehotu. Ku koncu lehoty mal Mečiar odcestovať na oficiálnu návštevu do Holandska. Bola to posledná príležitosť, ako v rokovaní s vládou významnej členskej krajiny preukázať, že slovenská vláda plní podmienky členstva. Pred odchodom do Haagu ma odrazu zavolali z Úradu vlády, že pán premiér ma pozýva na rokovanie, ako vtedy najvýznamnejšieho predstaviteľa opozície. Išiel som, rokovali sme, ale na ničom sme sa nedohodli, pretože Mečiar nebol ochotný v ničom ustúpiť. Opozičná tlač ma potom kritizovala, že som vôbec na rokovanie išiel. Chcel som však pomôcť štátu, keď išlo o udržanie už aj tak tenkej nitky komunikácie s Európskou komisiou.

V januári 1998 americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová nazvala Slovensko čiernou dierou Európy. Bolo to, pravdupovediac, urážlivé pomenovanie, ale predniesla ho ministerka prvej superveľmoci. Keby politika „čiernej diery“ pokračovala, postupne by sa politika voči Slovensku pritvrdzovala. V auguste 1995 SIS uniesla syna prezidenta Kováča do Rakúska, v apríli 1996 pod policajtom Róbertom Remiášom vybuchlo auto. KDH vtedy zriadilo alternatívnu vyšetrovaciu skupinu na čele s Ladislavom Pittnerom a nitky sa pred nami začali rozmotávať.

Po opätovnom víťazstve vo voľbách v roku 1994 začalo HZDS organizovať masové mítingy v Športovej hale v Bratislave na Pasienkoch. Niesli sa v agresívnom duchu proti opozícii. Na jednom mítingu po únose prezidentovho syna Mečiar verejne oznámil, že vyšetrovateľ únosu Peter Vačok bude vymenený (vyšetroval veľmi nezávisle). Vyšetrovateľ bol vymenený. Najskôr platilo, že žiadna opozičná strana nebola schopná organizovať podobné mítingy ako HZDS. Ale od roku 1997 začalo podobné mítingy organizovať KDH najskôr v Športovej hale v Prešove, potom aj v Bratislave. Počas mítingu v Prešove prišiel telefonát, že v Športovej hale je bomba. Polícia halu vypratala, na dve hodiny sme museli prerušiť míting. To isté sa stalo počas mítingu KDH v Bratislave, ale tam polícia naozaj našla na toalete bombu.

Prezidenta Michala Kováča kandidovalo do funkcie HZDS, ale on sa po zvolení správal ako prezident všetkých občanov, čo HZDS nevyhovovalo. Vláda radikálne skrátila rozpočet prezidentskej kancelárie a z dôvodov, na ktoré si už detailne nepamätám, nemal možnosť užívať Prezidentský palác. Primátorom Bratislavy bol Andrej Ďurkovský za KDH a ten poskytol Prezidentskej kancelárii priestory v Primaciálnom paláci. Rozpočet Prezidentskej kancelárie pokrývali z veľkej časti podnikatelia blízki opozícii. Po celý čas prezidentskej funkcie Michala Kováča najradikálnejšie hájilo jeho ústavné postavenie práve KDH.

Poslanca NR SR Františka Mikloška napadli na ulici neznámi muži. Písalo sa o tom v médiách, ale na mítingoch HZDS si o tom robili žarty.

Do médií, na ktoré mala vláda dosah, dosadila do vedúcich pozícií svojich ľudí. V STV bola situácia podobná ako teraz, keď pred rokom musel odísť z televízie riaditeľ oddelenia spravodajstva preto, že ma pozvali do asi 15-minútovej relácie o Ukrajine (popri dvoch mojich názorových oponentoch).

Opakujem, sú to síce prípady už po vzniku samostatnosti, ale politika HZDS bola rovnaká aj pred vznikom samostatnosti, ibaže vtedy HZDS nemalo k dispozícii štátny aparát. My sme o tom vedeli a vedeli sme, že s takou politikou Slovensko medzinárodne neuspeje. Bola to okresná politika z obdobia komunizmu povýšená na štátnu politiku. Slovensku hrozila medzinárodná izolácia s tragickými dôsledkami.

Prejdime k téme vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska.

KDH nepodporilo vyhlásenie zvrchovanosti Slovenska, pretože za jeho zmyslom nestála karteziánska logika a jeho propagátori ju neponúkajú ani dnes. Slovensko s vyhlásenou zvrchovanosťou by teoreticky malo vydávať svoje cestovné pasy. Kto by ich uznal, dalo by sa na ne prekročiť hranicu? Česká republika by mohla povedať a mohla by na tom mať aj záujem, že nech si teda zvrchované Slovensko hradí sociálne zabezpečenie, zdravotné poistenie – „ale za své“. Rizík bolo viacero. K čomu by to viedlo? Aby sme potom pokorne požiadali Prahu aspoň o pôžičku?

Poznámka k Ústave SR.

HZDS napísalo ústavu takým spôsobom, že po voľbách 1992 priviezlo svojich politikov a niekoľkých právnych expertov na týždeň do Trenčianskych Teplíc a napísali tam ústavu. Ústavu potom prezentovali ako svoj politický úspech. Ústava sa viackrát novelizovala, čo nie je podstatné, ale keď išlo o jej dodržanie pri úrade prezidenta, najviac ju bránilo KDH. Pri jej schvaľovaní v Národnej rade som vystúpil za KDH a nebol som principiálne proti slovenskej ústave, ale navrhol som ústavu, ktorá by upravovala len základné inštitúty štátu a ich fungovanie – ako sú vláda, parlament, prezident, súdy, občianske práva a postupne by sa dopĺňala, ako by život požadoval. Takú ústavu má dodnes Izrael. Proti ústave sme mali aj vecné výhrady, obsahovala nedostatočnú ochranu života. Pri hlasovaní sme zdôraznili, že hlasujeme proti „tomuto zneniu“ ústavy.

 

Dôvody krízy

Na záver principiálne dôvody vtedajšej politiky KDH.

Postoj k národnej otázke nebol dôvodom súčasnej krízy slovenského konzervativizmu. Slovenská národná strana je tiež konzervatívna, ona chcela samostatné Slovensko najhlasnejšie, ale celé 90. roky aj neskôr mala vždy menej hlasov vo voľbách než KDH. Možno povedať, že 90. roky boli pre slovenskú spoločnosť rokmi hľadania po dlhom komunistickom období.

Pred voľbami 1992 sa od KDH odtrhlo SKDH Jána Klepáča práve pre ich hlasnejšiu národnú akcentáciu, ale do parlamentu sa vôbec nedostali. Pred voľbami 1994 som Jánovi Klepáčovi osobne navrhol, aby SKDH nekandidovalo, podporilo KDH a KDH po voľbách umiestni ich ľudí podľa dohody. Klepáč to odmietol, už pod názvom Kresťanská sociálna únia (KSÚ) kandidovala a získala vo voľbách 2,06 percenta, ktoré by inak patrili KDH, ktoré získalo 10,08 percenta. Ako počúvam, Klepáč sa po rokoch vrátil do KDH. Po voľbách 1998 sa odtrhol od KDH – trochu komplikovanejšie – Mikuláš Dzurinda a teraz rokuje – opäť trochu komplikovanejšie – o návrate či spojení s KDH, jeho SDKÚ medzitým zanikla. Ivan Šimko bol dlho členom Predsedníctva KDH, potom odišiel s Dzurindom, prešiel dvoma stranami a vrátil sa do KDH. Podobný proces má za sebou aj SNS. Prehnané ambície funkcionárov konzervatívnych strán sú dôležitým dôvodom krízy týchto strán. V súčasnosti považujem za najdôležitejší dôvod krízy, že KDH a viac pravicové strany nezastupujú na prvom mieste záujmy svojho štátu, ale záujmy amerického globalizmu. Respektíve ich mylne považujú za totožné.

Politika Mečiarovho HZDS viedla Slovensko do slepej uličky a bolo potrebné ju zastaviť. KDH to urobilo aj za cenu svojho oslabenia. Môj kolega, ex-premiér Česka Petr Pithart nedávno zverejnil, že Vladimír Mečiar nebol ako premiér nikdy pozvaný do Prahy. S českými politikmi sa stretával len na viacstranných stretnutiach. Pri jeho politike Slovensko nemalo, okrem rakúskej, žiadnu hranicu, na ktorú by sa mohlo spoľahnúť. Vieme doceniť, čo to znamená v čase medzinárodnej krízy? Nakoniec, kde sú ľudia, ktorí priviedli Slovensko k samostatnosti? KDH v roku 1992 prijalo líniu zásadnej opozície voči Mečiarovej vláde, pretože tak sme videli životné záujmy Slovenska. Preto sme nemohli prijať žiadne akty, ktoré vláda HZDS prezentovala ako svoje politické úspechy. Vďaka rozhodnej línii najmä KDH došlo v roku 1998 k zmene vlády, ale tesne, HZDS vyhralo voľby, ale nebolo schopné zostaviť vládu.

S Vladimírom Mečiarom už nevedieme minulé zápasy. Naše vzťahy sú korektné, stretávame sa na stretnutiach, kde sa diskutujú súčasné problémy Slovenska. Ale pravdy pri pohľade na minulosť sa nevzdávam.

Je tu ešte jeden aspekt.

V roku 1939 bola na slovenskej strane na čele rozdelenia štátu katolícka Hlinkova slovenská ľudová strana. Ak by KDH, opäť prevažne katolícka strana, chcela byť v predných radoch politického tlaku na rozdelenie Česko-Slovenska, mohol by vzniknúť dojem – a keby sa to hodilo, mohol by ho niekto vyvolávať – že rozdelenie republiky je len dielom katolíkov. Bolo by to oslabenie základov samostatného Slovenska.

KDH prijalo vyhlásenie, ktorým pozdravilo samostatný štát a prihlásilo sa k jeho zveľaďovaniu (Slovenský denník 21. 12. 1992). Rozdelenie republiky považovalo za trvalý akt a o opätovnom spojení s Českou republikou uvažovalo iba v rámci integrácie viacerých rovnoprávnych štátov. (Slovenský denník 30. 12. 1992).

Domnievam sa preto, že KDH svojou politikou v roku 1992 položilo základ, že v nasledujúcich rokoch bolo lídrom opozície a žiadna strana, ktorá by prípadne opäť chcela obnoviť Československo, nemohla by cez KDH preraziť. KDH tak slepú uličku pre Slovensko pomáhalo otvoriť.



Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti