25.11.2022 13:00:18

Ján Čarnogurský: Prečo Slováci neoslavujú 17. november?

Advokát, disident, osnovateľ politického konzervativizmu na Slovensku, niekdajší premiér SR
Advokát, disident, osnovateľ politického konzervativizmu na Slovensku, niekdajší premiér SR
(foto: Marek Kaľavský)


Máme za sebou štátny sviatok na počesť 17. novembra 1989. V Bratislave prebehlo niekoľko demonštrácií, drvivá väčšina účastníkov bola proti vláde. Liberálne médiá spustili plač, ako sa Slováci nemajú k oslave tohto sviatku. Porovnávajú nás s Čechmi, ktorí sviatok oslavujú masovo. Michal Havran zo SME za tým vidí, ako obyčajne, vplyv ľudáctva. Pokúsim sa vysvetliť, prečo Slováci spontánne 17. november neoslavujú.

 



Pripomeňme si vtedajšie prostredie a udalosti. Tvrdý komunistický režim u nás vládol 40 rokov s prestávkou v roku 1968. Za ten čas v Československu popravili 248 politických väzňov, vo väzení na Slovensku sa ocitlo 86 tisíc politických väzňov. Komunistické hospodárstvo viditeľne zaostávalo za západným, náboženstvo a kultúra boli obmedzené, východný blok bol v defenzíve.

V takej situácii sa v Moskve dostal k moci Michail Gorbačov a spustil politiku perestrojky. Sovietsky zväz začal byť iným komunizmom, slobodnejším než Československo a ďalšie komunistické krajiny. Tie ho začali nasledovať. V Poľsku boli takmer slobodné voľby, zvíťazila v nich Solidarita, v Maďarsku ohlásili slobodné voľby a začali púšťať východných Nemcov na Západ. V Berlíne padol 9. novembra 1989 múr.

V strednej Európe už len Československo zostalo rigidným komunizmom. Pre československých komunistov to bola neudržateľná situácia. Bolo len otázkou času a formy, kedy padne komunizmus aj v Československu. Jeho pád sa začal 17. novembra. Státisícové demonštrácie v celom štáte sa začali na základe nepravdivej správy, že v Prahe polícia zastrelila jedného demonštranta. O pár dní režim padol. Režim, ktorý sa držal štyridsať rokov, popravil toľko svojich odporcov, desaťtisíce uvrhol do väzenia a státisíce rôznym spôsobom diskriminoval, padol na základe nepravdivej správy o jednom zabitom študentovi. Jeho akože smrť navyše zorganizovala Štátna bezpečnosť, pretože so sprievodom študentov v Prahe mala vlastné plány. Nie je to divné?

Režim padol, pretože sám nemal vnútorné sily, aby sa udržal a Gorbačov vyhlásil, že Moskva už „spriatelené“ režimy zachraňovať nebude, v prípade problémov sa musia zachraňovať samé. Pád komunizmu bol v záujme Československa, inak by zostal komunistickým skanzenom v strednej Európe, v lepšom prípade iba na posmech. Vonku to všetci videli a mnohí aj doma. Pád komunizmu dostal vzletný názov nežná revolúcia, ale pravdivejší by bol nežná opereta.

Tento pražský operetný príbeh slovenskí liberáli dopravili do Bratislavy. Milan Kňažko bol zhodou okolností v Prahe a videl, že divadlá začínajú štrajkovať. Vrátil sa do Bratislavy a bratislavské divadlá sa ihneď pripojili. V zasadačke Umelky sa zišli najmä intelektuáli, založili Verejnosť proti násiliu a vyzvali na zmenu režimu. Aké ľahké, aké romantické. Aké to bolo iné než predchádzajúci režim, ktorý vládol predovšetkým násilím. Ibaže Verejnosť proti násiliu sa už v druhých slobodných voľbách nedostala do parlamentu. Opereta pokračuje doteraz, ale už v štýle hrdinského eposu.

Bratislavskí študenti usporiadali sprievod mestom o deň skôr, 16. novembra. Sprievod už vtedy požadoval a smeroval k zmene režimu. Jeho účastníci a iniciátori sa nedostali na piedestál. Na piedestál sa dostali liberálni hrdinovia, niektorí sa sprievodu vôbec nezúčastnili, ale začali zastupovať študentov. O udalostiach onoho obdobia nakrútila neskôr dokumentárny film slniečkárska režisérka. Film začína tvrdením, že na Slovensku sa nič nedialo, preto museli zájsť do Prahy a priviezť odtiaľ scenár ďalších udalostí.

Ale veď sled udalostí bol presne opačný. Na Slovensku boli roky predtým státisícové púte. Na Slovensku bola Sviečková manifestácia, najväčšia verejná manifestácia v znormalizovanom Československu. Charte 77 sa nikdy predtým nepodarilo zorganizovať takú demonštráciu. V decembri 1987 na Deň ľudských práv sa Charta pokúsila zorganizovať demonštráciu na Staromestskom námestí v Prahe, ale sama Charta vyhodnotila demonštráciu ako fiasko. Na Slovensku bol proces s Bratislavskou päťkou. Slniečkárska režisérka o tom vôbec nevedela. V ktorej krajine ona žila?

Slniečkársky establishment si prisvojil plody Novembra a dal im svoj výklad. Ten výklad vládne v médiách doteraz. Ale je to výklad, ktorý nevyrastá z domácich koreňov. Státisíce obyvateľov slovenských miest a dedín vyrástli z domácich koreňov. Cudzí výklad ich neoslovuje. Aj keď s pádom komunistického režimu súhlasia.

To je dôvod, prečo Slovákov, vyrastajúcich z domácich koreňov, akosi na oslavy 17. novembra neťahá. Ale 17. november 1989 bol dobrý.


Futbalový šál Viktora Orbána

Ešte jedna udalosť mediálne zaujala v posledných dňoch. Maďarský predseda vlády Viktor Orbán bol v minulých dňoch na futbale kdesi v Maďarsku a na krku mal fanúškovský šál s mapou Veľkého Uhorska. Nuž, ako povedal dobrý vojak Švejk, každý blbne svojim spôsobom. Naša tlač Orbána skritizovala a Maďarsko dostalo aj protestné nóty. Ale to bola len reakcia na Orbánovu akciu.

Neliberálni Slováci však už jedenásť rokov usporiadajú svoju akciu. Na slovenskom štátnom znaku sú tri vrchy s dvojitým krížom. Ľudovo im prischol názov Tatra – Matra – Fatra. Tak nás o nich učili aj rodičia. Názov má reálny základ. Na počiatku Slovenska bolo Nitrianske kniežatstvo. Jeho južné hranice ležali na Matre, severné v Tatrách a v strede bola Fatra. Nitrianske knieža Rastislav pozval svätých Cyrila a Metoda z Konštantínopolu. Keď prichádzali do Rastislavovho kniežatstva, možno predpokladať, že hranice prekračovali niekde cez údolie Matry alebo iných južných hôr. Nitrianske kniežatstvo neskôr vplynulo do Panónskeho/Uhorského kráľovstva a pre jeho územie sa zaužíval názov Horné Uhorsko. Opäť to malo reálny základ - z maďarskej nížiny vyrástli hory, počínajúc Matrou a ďalšími pohoriami. Práve neliberálni Slováci jedenásť rokov začiatkom júla, v oktáve sviatku svätých Cyrila a Metoda prichádzajú na najvyšší vrch Matry - Modravú horu (po maďarsky: Kékestető alebo Kékes) a majú tam malú slovenskú slávnosť. Symbolicky vítajú svätých vierozvestcov na starých hraniciach.

Slávnosť vonkoncom nemá za cieľ provokovať Maďarov. Matičiarsky súbor z Košíc a ďalšie súbory zaspievajú slovenské hymnické piesne, zaznejú krátke príhovory. Na melódie piesní, pochádzajúcich z 19. storočia, existujú aj maďarské slová a stalo sa, že prechádzajúci maďarský turista sa pristavil pri súbore a spieval pieseň po maďarsky. Liberálne slovenské médiá nikdy neboli ochotné uverejniť upútavku na pripravovanú cestu na Matru. Upútavku uverejnila len Kultúra, ktorej liberálne médiá nevedia prísť na meno. Ani Matica slovenská nebola ochotná podporiť púť na Matru. Išlo len o zaplatenie jedného autobusu z Košíc na Matru a späť a jedného z Bratislavy. Liberáli aj v tomto detaile preukazujú svoju odtrhnutosť od slovenských koreňov.

Keď najbližšie Viktor Orbán opäť navštívi futbal so šálom s mapou Veľkého Uhorska, porozmýšľajte o ceste na Matru začiatkom júla. Bude to lepšia odpoveď Orbánovi ako rozčuľovanie sa v médiách ex post.



JUDr. Ján Čarnogurský, predseda Slovensko-ruskej spoločnosti