22.11.2022 19:23:25

Henrieta Hrinková: Keby som dnes bola študentka, protestujem za slobodu slova

Šéfredaktor denníka Štandard, moderátor relácie Do kríža
Šéfredaktor denníka Štandard, moderátor relácie Do kríža
(foto: Matúš Zajac/standard.sk)


Patrila medzi najodvážnejších študentov v roku 1989, a predsa sa postupne vytratila a dnes už vyše desať rokov žije v Nórsku. S Henrietou Hrinkovou sme sa rozprávali o tom, čo si myslí o slobode, o stave našich médií, ako sa jej žije v Nórsku a v čom vidí rozdiel medzi reakciou Nórov na Breivika a Slovákov po vražde na Zámockej. (standard.sk)



Patríte k študentom 16. novembra 1989, boli ste tá najodvážnejšia časť, keďže ste vyšli do ulíc a reálne vám hrozili tresty. Potom prišli prvé dni po 17. novembri na Filozofickej fakulte, boli ste nositelia zmeny, napokon ste sa však nestali tvárou študentského hnutia, tými sa stali iní študenti z hereckých fakúlt. Oni sú pri výročiach v televízii, na vás sa takmer zabudlo. Ako sa to mohlo stať?

Premýšľali o tom viacerí z našej skupiny, ako sa to udialo a prečo sa to udialo, nuž a prišli sme na to, že nám ani nevadilo, že sa niekto viac zvýrazňuje. (úsmev.) Boli hlasnejší, mali lepšie podmienky na fakulte, čo sa týka propagácie plagátov. Mali blízko hercov, ale nás teší, že to poradie udalostí je nezameniteľné. Najprv sme začali my a potom sa prišla Zuzka Mistríková spýtať, čo to robíte a ako to robíte. Herci boli dôraznejší, výraznejší. My sme sledovali spoločný cieľ, takže nám to vlastne ani nevadilo.


A nie vám to ani ľúto?

Potom nás trošku mrzelo, ako keby mali problém povedať o skutočnom význame 16. novembra. Vytvorila sa dokonca taká hypotéza, že my sme chceli so súdruhmi len diskutovať, akoby to nepatrilo k zmene. Že sme vlastne urobili pokojnú demonštráciu na Deň študentstva a chceli sme diskutovať.


A o čo vám išlo?

Zaznamenané heslá z nášho protestu, ktoré sme vykrikovali, a spôsob, akým sme sa pustili do súdruha Šlapku, nesvedčia o cieli diskutovať. Diskusiu navrhol Šlapka, tak nerobme to na ulici, hovoril nám, poďme o tom diskutovať. My sme sa do toho slovného spojenia „obuli,“ že už sa dosť diskutovalo, že to nie je o diskusii, ale ono sa to ako nejaká mantra udržalo. A odvtedy v podstate stále, ako ste spomínali, keď sa oslavoval 17. november, tak za študentov hovorila viac-menej Zuzka Mistríková. My sme to, samozrejme, predýchali. Výsledkom je, že vznikli dve verzie toho začiatku, tak sa to spracúva aj knižne, nás prípadne neoslovia, keď píšu knihu o 17. novembri, alebo oslovia len niektorých. Ako keby niekto potreboval mať vlastnú verziu začiatku.


Nie je za tým, po tých rokoch, už aj iný pohľad na November, prípadne iný pohľad na demokraciu?

To neviem posúdiť. O niečom svedčia vyhlásenia. To prvé vyhlásenie, ktoré sme napísali my, vznikalo cez víkend, čítali ho kolegovia v aule, vyskočili vtedy na parapety okien a začali to tam čítať, aby ich všetci počuli (úsmev). S našimi požiadavkami nemali kolegovia problém, boli tam v podstate kľúčové myšlienky, kde bol tlak na zmenu. Možno vznikol ten rozdiel neskôr tým, že začali neskôr viac pôsobiť prostredníctvom Kňažka, boli bližšie k politikom VPN, tam sa to prepájalo, viac chodili do Prahy. Keď sa niečo dialo, tak oni išli do Prahy.

Nechcem konšpirovať, ale do tej chvíle sme nenarazili na žiadne myšlienkové trenie, že oni si niečo iné predstavujú a vykladajú ako my. Zuzana Mistríková, Sveťo Bombík a asi aj Popovič išli do politiky. Ľudia nám neraz vyčítali – a to nehovorím preto, aby som to dramatizovala, – že sme urobili chybu, že sme nezaložili svoju stranu, aby sme pokračovali dôsledne v myšlienkach skutočnej zmeny. Potom tam prišli viac-menej zase len bývalí komunisti, ktorí vedeli ako na to. Ale nebolo to o strachu. My sme sa len necítili politikmi.


Vaše hnutie zo 16. novembra, ak to tak možno povedať, povstalo ako solidarita s väzneným Jánom Čarnogurským a takzvanou Bratislavskou päťkou, zatiaľ čo prostredie študentov herectva bolo viac naviazané na VPN. Čarnogurský bol, samozrejme, vtedy ešte vo VPN, ale všetkým hneď oznámil, že založí KDH. V KDH hral vedúcu úlohu bývalý politický väzeň, strana čerpala z tajnej cirkvi. Vo VPN boli Kňažko s Budajom, herci, niektorí z občianskeho disentu. Neboli medzi vami aj hlbšie ideové rozdiely?

Ak boli, tak ja som o nich nevedela. Ten rozdiel sa ukázal až neskôr, keď sa začal November po určitých výročiach oslavovať, tak sa začali objavovať len ich mená a my sme boli tí z toho 16. novembra. Zuzana Mistríková potom vstúpila do politiky, bola na ministerstve kultúry, mala vďaka tomu väčší výtlak, ale naše ego to predýchalo.


A z dnešného pohľadu, zhodnete sa na politike alebo rozmýšľate odlišne?

Je to veľmi individuálne, ako s kým, museli by sme sa rozprávať konkrétne. Ten rozdiel medzi nami je naozaj najmä v tom, povedzme, že ide o moju hypotézu, akoby sme ich trochu „naštvali“ tým, že sme boli aktívni skôr ako oni. Iba taká malá jemná samoľúbosť.


Ľudia z novembrových tribún sú už dlhšie veľmi rozdelení, viacerí si nevedia prísť na meno. Peter Zajac, Milan Šimečka, pred tým aj Ján Langoš majú hlboké rozpory s Jánom Budajom, Fedor Gál s Milanom Kňažkom, František Mikloško s Jánom Čarnogurským. Medzi študentmi z roku 1989 to tak nie je?

Toto som až tak nepostrehla. Postrehla som len trenice medzi tábormi, ktoré ste spomínali. Viem, že to tam iskrilo, že boli aj opakované pokusy o zmier tých skupín a jednotlivcov, ale tie viedli, naopak, len k väčšiemu vyhroteniu.


Po 33 rokoch, v akom stave je demokracia na Slovensku?

Keby som bola teraz študentkou, tak patrím ku skupinke, ktorá organizuje demonštráciu za slobodu slova a ďalších základných ľudských práv.


Kde vidíte potláčanie slobody slova?

Vezmite si napríklad Eduarda Chmelára, a teraz sa, prosím, nebavíme o tom, čo píše, ani či s tým súhlasím, ale nemožno spochybniť, že píše absolútne kultúrne. Má odlišný názor a kritizuje. Myslím si, že to je niečo, z čoho by si mohli všetci tí, ktorí chcú viesť túto krajinu, niečo zobrať. Kritik upozorňuje na zaujímavé mantinely, ktoré prekračujeme. Ale on, myslím, stratil pre svoje názory prácu. Potom je tu vypínanie webov, a opäť, nebavíme sa o obsahu, za ten musia niesť zodpovednosť, ale umlčať médium spôsobom, ktorý nie je štandardný, to je problém. Niekto bol v panike a v tej panike sa rozhodol umlčať to, čo nedokázal počúvať. Samozrejme, že to dosiahne opačný efekt. Do tretice, včera som sa rozprávala s jedným podnikateľom, má vinársku firmu. Začali sme tým, že mi vynadal ako bývalej novinárke, že čo to tam vytvárate?! Že čo je to dnes za žurnalistiku, že to vyzerá ako želatina, je to všade a nikde, že novinári len čakajú, čo povie vláda. Vravel mi, že on sa chce dozvedieť aj iný pohľad, ako má vláda. Výsledkom je, že ho to prestalo baviť, myslí si, že sa nehovorí úplná pravda, má pocit, že žije v takej bezpohlavnej krajine, lebo tí, čo si myslia niečo iné, tak tých vypnú, začnú vytesňovať alebo majú problémy v práci.


Čo si myslíte vy?

Viete, bola som novinárka v regionálnych novinách za Mečiara, volalo sa to Gemerské zvesti. Kompletne všetkých nás za druhej Mečiarovej vlády prepustili, lebo sme si ich dovolili kritizovať, odhaľovať kauzy, napríklad skorumpované výberové konania, tým spôsobom, že druhá strana dostala priestor na vyjadrenie a bola konfrontovaná. Zodpovednosť za to niesol prednosta z HZDS, ktorý sa potom stal primátorom a primátorom je dodnes, hoci za ten čas vymenil 4 alebo 5 politických strán. Napísali sme fejtón a jedného po druhom nás vyhadzovali. Ostala som sama s dieťaťom, rozvedená, mala som 50 korún na deň, musela som sa naučiť kúzliť. Takže viem oveľa lepšie pochopiť tieto súvislosti, čo znamená prísť o prácu, ale súčasne viem, že ak sa človek nenechá prevalcovať, neprestane si veriť, tak sa to dá zvládnuť.


Vtedy išlo o mocenský zásah, niečo ste objavili, chceli o tom napísať a vyhodili vás. V čom je problém slovenských médií dnes?

 

 

Interview s Henrietou Hrinkovou dočítate na Štandarde.



Rozhovor viedol Jaroslav Daniška (šéfredaktor Štandardu)