26.7.2021 12:34:29

Ako to bolo s Golianom a Viestom?

Generál Rudolf Viest a generál Ján Golian pri výsluchu v Bratislave (sediaci zľava)
Generál Rudolf Viest a generál Ján Golian pri výsluchu v Bratislave (sediaci zľava)
(foto: AM)


Všetci vedia, že slovenského divízneho generála Rudolfa Viesta a brigádneho generála Jána Goliana Nemci zajali 3. novembra 1944 v Pohronskom Bukovci. (armadnymagazin.sk)



Na webovej stránke tejto obce sa píše aj toto: Nie je pravda, že boli zradení občanmi – partizánmi. Od pamätníkov obce, ktorí už, bohužiaľ, nie sú medzi nami, poznáme pravdu: „Generáli mali so sebou doktora Žida, ktorý sa chcel pri kontrole obce Nemcami otráviť, začalo ho dusiť, zakašľal, Nemci ho začuli a vrátili sa späť, kde ich našli skrytých pod kopou sena.“


Mohlo to však byť aj inak?

Nedávno som sa zhováral s bývalým pracovníkom slovenskej tlačovej agentúry Ing. Attilom Bédom, ktorý mi vyrozprával úplne iný príbeh o tomto inkriminovanom okamihu. Jemu ho zase osobne vyrozprával jeho údajný priamy aktér, veliteľ nemeckej zásahovej jednotky s priezviskom Domes. Krstné meno ani hodnosť tohto nemeckého dôstojníka A. Béda nepozná, a tak som hľadal cez internetový vyhľadávač. Ten pri mene Domes v súvislosti so Slovenskom a vojnou prezrádza len jedno meno: Obersturmbannführer Walter Domes, narodený 21. 11. 1900.

 

Ako ste sa s W. Domesom spoznali?

– Bolo to niekedy v roku 1972, ak sa presne pamätám. Chcel som sa dostať „von“ a v Bratislave som sa poznal s rodinou Šilhárových, ku ktorým som chodieval na návštevu. Spoznal som sa s nimi vďaka bratovi, ktorého zase poznala ich dcéra Emília. Brat potom ušiel na Západ v roku 1968. My sme s touto Emíliou chodili dokonca do troch tanečných klubov. No a keďže jej mama ma poznala ako slušného človeka, aj ona bola ku mne dobrá. Raz som sa jej zdôveril, že by som sa tiež chcel dostať „von“. A ona, že „však opýtam sa Frantu“, čo bol manžel jej staršej dcéry a vedúcim „dvojky“ kriminálky v Bratislave.

Od nich som sa teda dozvedel, že „prišiel sem zo západného Nemecka Domes“ (k rodine, nad nimi) a… Domes sa ma popýtal, čo by som tam na Západe chcel robiť? Ja, že hoci aj upratovača na štadióne, ak zarobím o polovičku viac ako tu. Lebo on mal na starosti práve jeden štadión. Lenže ukázalo sa, že až také možnosti nemal, a tak to akosi zmrzlo. V jednom rozhovore sa mi však predstavil, že „ja som ten, kto zajal Goliana“!

 

A to ako, opýtal sa Béda?

– Domes mi povedal, že naši generáli mali vraj po porážke Povstania pripravené na odsun jedno- či dvojmiestne lietadlo. Okolo nich sa však stále pohybovalo osem osobných strážcov, vysokých dvojmetrových vysokoškolákov. Keď im generáli oznámili, že odletia, tak títo chlapci sa vraj opýtali „a my čo?“. Generáli na to niečo riekli, s čím chlapci nesúhlasili, po čom vraj toto lietadlo podpálili.

 

Ďalej Attila Béda navodzuje teóriu o zradcovi. Ale o akom!

– To, čo ďalej poviem, neviem dokázať, zase je to len z počutia od Domesa. Niekto vraj žiadal vysokého partizánskeho veliteľa, že tam a tam sú slovenskí generáli a že ich treba zachrániť. Lenže ten sa, vraj, namiesto toho, aby po nich poslal, spojil s gestapom a…

Samotného Domesa vraj na akciu vyslali preto, lebo mal skúsenosti z východného frontu… a navyše bol pôvodom Prešpurák.

– V Pohronskom Bukovci, hovorí Domes Bédovi, – ideme od domu k domu, v jednom vojdem do pitvora a cez okno tam vidím chlapov sedieť. Zbrane sme mali pripravené, no nevedeli sme, koľko ich je a čo majú oni. Vošli sme dnu a keď som zbadal tých osem, hneď som vedel, že čosi tu je. Vyjdem von a pýtam sa:

„Viac ľudí tu nie je?“ Nato sa ozvala domáca babička a hovorí:

„Nie!“, lenže prstom ukazuje hore, aby ju tí zvnútra nevideli.

Vystúpal som teda hore na povalu, otvorím ju, okrem tmy aj s pomocou baterky nevidím nič, no i tak hovorím:

„Vyjdite von, dávam vám jednu minútu. Ak nezídete dole, podpálim strechu!“

Babička začala bedákať, ježišmária… Nato som jej zase ja prstom cez pusu ukazoval, nech je ticho, a výrazom tváre naznačujem, že je to len bluf. Neuplynula ani minúta a v lesníckom hubertuse schádza dole muž. Porovnávam si ho podľa fotografií a ukazujúc na jednu sa ho pýtam: „To je váš brat?“ „Nie! To som ja!“ dostávam odpoveď. O chvíľu po ňom zišiel druhý a obaja sa mi predstavili.

Potom mi Domes povedal, že tých osem chlapcov nevzali a že si odviedli len dvoch generálov. Zároveň sa priznal, že vôbec nechápal, prečo svojich generálov nebránili. No po pár minútach mu to bolo jasné. Že „pol hodiny pred vami tadiaľto prešlo 200 esesmanov, Poliakov v  SS“, a títo Slováci vôbec nevedeli, kde tí esesáci sú? Sú vpredu? Vzadu?

– Ako sme už s generálmi išli, tak jeden človek, počujúc, že rozprávam po slovensky, po prešpurácky, sa opýtal. „Môžem sa k vám pripojiť?“

Nevedel som, kto to je, len vidím, že je to 50- až 55-ročný človek. Povedal nám o sebe len toľko, že je lekár, spomenul Domes.

V nejakom dome sa potom vraj zastavili na nocľah, dokončuje spomienky Attila Béda. Teda, Nemci nespali, len strážili našich generálov. Jeden z nich si vraj našiel v dome podhlavník a uložil si ho, kde chcel spať. Nato sa ozval lekár, že má bolesti chrbtice… a že či by sa tu ešte nenašla nejaká poduška?

Hľadali, no nenašli, a Domes hovorí: „Povedal som tomu generálovi, dajte tú podušku tomu človeku…“

Vtom sa vraj dotknutý ozval: „A vy nevidíte, že je to Žid?“ „Vidím! Ale on má bolesti, dajte mu ju!“

– Viest v noci hovorí, že mu treba ísť na malú potrebu, dokončuje rozprávanie Attila Béda. – Domes teda velí dvom vojakom, aby ho odprevadili na záchod. Viest mu vraj pritom dával čestné slovo, že sa vráti. Domes mu na to odvetil:

„Vy ste boli pred časom v domácom väzení a vybavili vám cestu do Budapešti. Dali ste čestné slovo, že sa vrátite, no z Maďarska ste ušli do Francúzska. Lenže mňa učili, čo pre francúzskych vojakov platilo už v 1. svetovej vojne. Že aj v nemeckom zajatí ste francúzskymi vojakmi a ste povinní brániť vlasť. Čiže, čestné slovo, dané Nemcovi, nemusíte dodržať. Preto vám neverím a moji vojaci pôjdu s vami!“

 

*Poznámka autora – Neviem, koľko pravdy je na tomto príbehu, ale nemal som svedomie nepodeliť sa s vami o to, čo mi tak náhodne prihral do cesty osud.


Vladimír Mikunda (armadnymagazin.sk)