11.9.2021 12:37:10

Afganistan, neočakávaný, ale nevyhnutný dôsledok historickej neadekvátnosti neoliberálnej globalizácie na spôsob Západu vedeného USA - I. časť

Na snímke analytik František Škvrnda st.
Na snímke analytik František Škvrnda st.
(foto: ta3.com)


Slovensko v nezvyčajnej „utekajúcej“ koalícii, ktorá síce vojnu neprehrala, ale dopadla hanebne. (noveslovo.sk)



Stručne o vývoji nezmyselnej vojny v Afganistane

O Afganistane sa v posledných týždňoch popísalo, porozprávalo a poukazovalo toľko, že to hraničí s únosnosťou informovania a schopnosťou recipientov prijímať to. Žiaľ, memento fiaska takmer 20-ročnej nevyhlásenej vojny USA a ich spojencov v Afganistane (vrátane našej účasti) je také veľké, že sa ním bude musieť ešte dlho a najmä kriticky zaoberať. Okrem toho aj odchod vojsk, nehovoriac už o evakuácii občanov západných štátov a ich afganských spolupracovníkov (podľa niektorých zdrojov ich bolo asi 50 000), mal príliš ďaleko od organizovanej a fungujúcej operácie a médiá hlavného prúdu o tom vypustili mnoho neprávd.
 

Náčrt období vývoja vojny v Afganistane

Ospravedlňujeme sa čitateľom za opakovanie vecí, o ktorých sme už viackrát písali (najmenej 12 rokov bolo jasné, že vojna slávu pomstychtivým vojakom USA neprinesie) a dnes ich je všade plno. Opakovane na ne však treba poukazovať, lebo dokazujú zvrhlý a zištný charakter politiky Washingtonu. V širších súvislostiach to je aj jeden z fenoménov, ktorý svedčí o tom, že USA politicky ani morálne neuniesli rolu, keď po rozpade ZSSR zostali jedinou superveľmocou vo svete a od konca 90. rokov (bombardovanie Juhoslávie) začali konať neadekvátne, bezohľadne porušujúc medzinárodné právo.

Séria iracionálnych a zákerných agresívnych akcií viedla k poklesu sily a vplyvu USA a ich úpadku v 21. storočí. Jedným z medzníkov potvrdzujúcich neadekvátnosť konania Washingtonu sa stal aj neslávny koniec vojny v Afganistane, ktorý sa neraz porovnáva s Vietnamom. S veľkou pravdepodobnosťou možno predpokladať, že aj neúspech vo vojne v Afganistane sa podpíše na USA doma i vo svete podobne negatívne ako vojna vo Vietname, aj keď ich pozíciu zhorší ináč – v zmenených podobách a súvislostiach.

Nebudeme sa zaoberať politickým vývojom v Afganistane, ktorý mal vplyv na bezpečnostnú situáciu. Prebehli síce prezidentské (2004, 2009, 2014, 2019) i parlamentné (2005, 2010, 2018) voľby, ale stabilitu, tobôž na západný spôsob, sa nepodarilo dosiahnuť. Moc v Kábule síce formálne prezentovala svoj záujem spolupracovať s Washingtonom, ale spoločnosť nemala pod kontrolou. Zato však na americký spôsob klamala, aby dostávala pomoc, nielen vojenskú, ale najmä finančnú, čo sa stalo zdrojom veľkej korupcie.

Náčrt jednotlivých období vývoja vojny predstavuje jeden z možných pohľadov na ňu. Je len orientačný, výberový a zameriava sa na hlavné tendencie, ktoré poukazujú na to, že strategicky USA v Afganistane tápali. Po tom, čo sa stalo v auguste 2021, vzniká aj šalamúnska otázka. Po vojne víťazi píšu jej dejiny, ale ako sa bude hodnotiť debakel USA a ich spojencov, nevieme.

Zaujímavé bude najmä to, či sa už konečne vo Washingtone zamyslia nad sebou a prestanú nútiť „režimy“, aby sa zmenili podľa predstáv USA. J. Biden to síce sľubuje, ale kto by už v 21. storočí veril takýmto rečiam.
 

O vývoji vojny v rokoch 2001 – 2005

Nevyhlásená vojna USA proti Afganistanu, ktorá sa stala najdlhšou v ich dejinách, sa začala v októbri 2001 operáciou Trvalá sloboda. Išlo o realizáciu spupnej bushovskej „doktríny“, porušujúcej medzinárodné právo, že sa nebude rozlišovať medzi teroristickými organizáciami a národmi alebo vládami, ktoré ich ochraňujú. Afganistan s vládou Talibanu bol napadnutý, lebo poskytol útočište al-Káide, obvinenej z teroristických útokov 11. septembra 2001. V cieľoch operácie preto nebolo nič o demokracii, ľudských právach a podobných pokryteckých heslách, „v záujme dosahovania ktorých“ sa americkými bombami a guľkami zabíjajú ľudia kdekoľvek na svete. Od začiatku išlo o zákernú pomstychtivosť, ktorá mala dokázať za každú cenu, že USA tvrdo zareagujú na akékoľvek násilné útoky proti nim. Do operácie sa horlivo zapojila aj Veľká Británia (Londýn sa zrejme nevie zbaviť retardovaného syndrómu svetovej veľmoci č. 1 z 19. storočia, ani túžby pokoriť Afganistan) s premiérom T. Blairom, ktorý neskôr získal prezývku Bushov pudlík.

Z globálneho hľadiska bol svet z udalostí 11. septembra 2001 v šoku. Mediálno-politickou manipuláciou sa podarilo vytvoriť obraz USA ako veľmi veľkej obete a akéhosi jej fiktívneho práva na tvrdú odpoveď. Spôsob reakcie Washingtonu na problém bol však nielen nesprávny, ale aj deformovaný a strategicky nepremyslený a stal sa začiatkom konca (limitovaného) hegemónneho postavenia USA. Prispeli k tomu aj ich ďalšie agresívne, nielen vojenské, ale aj politické a ekonomické kroky v 21. storočí.

Na páde vlády Talibanu po masívnom bombardovaní sa podieľala aj pozemná operácia Severnej aliancie, ktorá sa vytvorila v roku 1996 v boji proti nemu. Taliban bez boja opustil 13. novembra 2001 Kábul. Po surovej a zbabelej taktike masívneho bombardovania prišli prvé pozemné jednotky USA (okolo 1 000 osôb z námornej pechoty) až 25. novembra 2001.

V záujme zabezpečenia Kábulu a jeho okolia pred bojovníkmi Talibanu a iných organizácií a s cieľom vytvoriť dočasnú správu Afganistanu sa na základe rezolúcie č. 1 386 Bezpečnostnej rady OSN z 20. decembra 2001 vytvorila misia Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl známa pod skratkou ISAF (z angl. International Security Assistance Force).

Taliban sa vzdal vlády nad Afganistanom, ale ho neopustil a ani intervencia ho nedokázala vyhnať. Prvé mesiace po páde Talibanu boli z vojenského hľadiska relatívne pokojné. V marci 2002 sa začala operácia Anakonda na východe Afganistanu v provincii Paktíja, kde Taliban kládol pomerne silný odpor, ale vzhľadom na početnú prevahu medzinárodných síl bol zakrátko „rozprášený“. Cudzie vojská potom začali pôsobiť aj na juhu Afganistanu, ale na bojovníkov spočiatku takmer nenatrafili.

Roky 2003 – 2005 sa často charakterizujú ako partizánska vojna. Taliban napodobujúc taktiku boja proti sovietskym vojskám sa pri nej uchýlil do „zóny kmeňov“ na hraniciach s Pakistanom a vytvoril si tam „tylovú“ základňu. V rokoch 2003 – 2004 Taliban začal silnieť a zaktivizoval sa na juhu Afganistanu a častejšie uskutočňoval aj teroristické útoky. V októbri 2003 BR OSN povolila rozšírenie misie ISAF na celý Afganistan. Misia však až v roku 2006 dokončila vytváranie regionálnych veliteľstiev a začala formálne pôsobiť na celom území.
 

O vývoji vojny v rokoch 2006 – 2008

Od začiatku roka 2006 sa misia ISAF zamerala na posilnenie pozícií na juhu Afganistanu. Uskutočnila viacero operácií, ale začali rásť aj straty interventov. Nasledujúci rok boje v tomto priestore pokračovali a sústredili sa do provincie Helmand. Vo februári 2007 dosiahol Taliban prvý úspech, keď získal kontrolu nad mestom Musa-Kala (provincia Helmand), ktoré na jeseň 2006 odovzdali intervenčné vojská do rúk novej afganskej moci. Napriek útokom interventov bojovníci udržali mesto až do decembra. Začal sa tragický proces rastu počtu civilných obetí v dôsledku „omylov“ pri bombardovaní a vojnových zločinov intervenčných vojsk. V októbri a novembri 2007 sa ofenzíva proti Talibanu rozšírila aj na sever.

Taliban sa v roku 2008 zaktivizoval v priestore pri pakistanských hraniciach. Napádal pri tom konvoje, ktoré šli z Pakistanu a zásobovali intervenčné vojská. NATO bolo v tejto situácii donútené požiadať Rusko o možnosť dopravy nákladov cez jeho vzdušný priestor.

Boje sa viedli najmä v provincia Helmand. V máji 2008 intervenčné vojská vyhlásili, že región je „očistený“ od bojovníkov, ale pokoj trval len krátko a operácie sa museli obnoviť. O reálnej situácii v štáte svedčí fakt, že v máji 2008 Taliban napadol väznicu v Kandaháre, odkiaľ utieklo vyše 1 000 väzňov vrátane jeho bojovníkov.
 

O vývoji vojny v rokoch 2009 – 2014

Vývoj konfliktu od roku 2009 ovplyvnila tzv. Af-Pak koncepcia prezidenta B. Obamu, v ktorej sa Afganistan a Pakistan považovali za „spojený“ región, kde sa v boji proti terorizmu mali používať koordinované politické a vojenské aktivity. B. Obama chcel ukončiť vojenskú prítomnosť USA v Iraku a dôraz položil na vojnu v Afganistane. Prejavilo sa to v raste počtu vojakov Spojených štátov i misie ISAF.

Tvrdé boje sa zvádzali v provincii Kunduz. Talibancov sa z nej podarilo „vyhnať“, ale po čase sa zase vrátili. V októbri 2009 bojovníci napadli neveľkú americkú posádku v provincii Núristán. Zabili pri tom 8 vojakov USA, po čom posádka odišla a odvtedy v tejto provincii už neboli cudzie vojská. Bojové aktivity USA, najmä vzdušné útoky, sa preniesli aj na územie Pakistanu, a to až do takej miery, že niektoré kruhy hovorili o „vojne dronov“.

Aj v roku 2010 pokračovalo zvyšovanie počtu vojsk USA. V Afganistane ich už bolo viac ako v Iraku. Bojovalo sa najmä v provinciách Helmand, Kandahár a Kunduz. Sily USA a ich spojencov ani v roku 2010 nedokázali zvrátiť vývoj podľa svojich predstáv. V júli 2010 zverejnila organizácia WikiLeaks vyše 91 000 utajovaných dokumentov z vojenských a spravodajských zdrojov od januára 2004 do decembra 2009, čo vrhlo veľmi zlé svetlo aj na zločiny, ktorých sa dopúšťali intervenčné vojská v Afganistane.

Podľa neúplných informácií z otvorených zdrojov podnikli intervenčné vojska v Afganistane v rokoch 2001 – 2010 najmenej 70 akcií, ktoré označovali za operácie. Okrem toho sa pri hodnotení vývoja vojny hovorilo aj o bitkách, ktorých bolo tiež na desiatky. Akcií, spravidla menších, bolo neúrekom, ale ich výsledky tomuto „nasadeniu“ nezodpovedali.

V júli 2011 sa začalo sťahovanie síl USA z Afganistanu (v decembri 2010 B. Obama označil dovtedajšie zvyšovanie počtu vojakov a výsledky ich činnosti za úspešné). Propagandistický charakter malo teatrálne zabitie Usáma bin Ládina v máji 2011. Zavrhnutiahodné je, že národno-bezpečnostný tím B. Obamu akciu sledoval v Situačnej miestnosti (Situation Room – oficiálne John F. Kennedy Conference Room) v Bielom dome ako akčný film... O dezorientácii politiky Washingtonu svedčí, že moc al-Káidy už upadala a silnela teroristická organizácia Islamský štát, ktorá vznikla v dôsledku pomerov v Iraku po agresii USA. To, o akú hrozbu ide, však došlo národno-bezpečnostnému tímu vo Washingtone až neskôr.

V máji 2012 podpísali B. Obama a afganský prezident H. Karzaj dohodu o strategickom partnerstve, ktorá sľubovala americkú podporu Afganistanu do roku 2014. Zodpovednosť za bezpečnosť krajiny mali prevziať Afganské národné obranné a bezpečnostné sily, ktoré v súčasnosti majú asi 300 000 príslušníkov. O morálke Washingtonu svedčí, že z bezpečnostno-politického hľadiska sa počítalo s tým, že tieto sily po odchode USA – skôr či neskôr – podľahnú Talibanu. Najoptimistickejšie predpovede expertov počítali s 5 – 6 rokmi, ale v auguste 2021 sa všetky predpovede zosypali ako domček z karát.

V septembri 2012 sa počet vojakov USA znížil na 68 000. Klesal aj počet osôb v misii ISAF. V auguste 2003, keď riadenie misie za nevyjasnených medzinárodnoprávnych okolností prevzalo NATO, v nej bolo 5 000 vojakov a jej počty sa potom rýchlo zvyšovali. Najvyšší stav misia dosiahla v lete 2011, keď v nej pôsobilo vyše 132 000 osôb. V novembri 2014 pred skončením misie, ku ktorému došlo 28. decembra 2014, v nej bolo už len 28 300 osôb.
 

O vývoji vojny v rokoch 2015 – 2021

Cieľom zmeny v pôsobení USA a ich spojencov bolo, aby boj s Talibanom prevzali afganské vojenské a bezpečnostné sily. Napriek dodávkam zbraní a vojenskej techniky, pôsobeniu množstva inštruktorov pri výcviku vojakov a príslušníkov bezpečnostných zložiek i podpory, ktorá mala neraz aj bojový charakter, však Taliban nedokázali poraziť. Ten ďalej silnel, najmä keď v roku 2015 začal ofenzívu v provincii Helmand. Neustávali teroristické útoky.

Misia ISAF bola od 1. januára 2015 nahradená misiou NATO Rozhodná podpora, ktorej cieľom bola pomoc afganským bezpečnostným silám a inštitúciám. Misia mala mať pôvodne 12 000 osôb, ale jej početný stav bol vyšší a v októbri 2019 dosiahol takmer 17 200 osôb. Vo februári 2021 to bolo už len necelých 9 600 osôb. Sťahovanie síl misie sa začalo 1. mája 2021. Frustrovaný generálny tajomník NATO J. Stoltenberg, ktorý o pakte hlása čím ďalej tým väčšie nezmysly, ohlásil oficiálny koniec misie až 20. augusta 2021, teda 5 dní potom ako Taliban obsadil Kábul.

V tichosti sa skončila aj operácia Trvalá sloboda. Od 1. januára 2015 ju nahradila operácia Stráž slobody. Vládne kruhy vo Washingtone označovali operáciu za súčasť misie Rozhodná podpora. Podľa médií však v Afganistane naďalej pôsobil kontingent vojakov USA mimo misie NATO a podieľal sa na ochrane síl, logistickej podpore a protiteroristických aktivitách. Na vojne v Afganistane sa podieľali aj tzv. kontraktori (občania USA – príslušníci súkromných bezpečnostných a vojenských spoločnosti, platení vládou). Podľa mediálnych zdrojov ich bolo v januári 2021 asi 18 000.

V auguste 2017 D. Trump veľkohubo uviedol, že rozšíri prítomnosť v Afganistane, ale bez akýchkoľvek detailov. Jeho reči na túto tému boli nekonzistentné a nakoniec konal ináč. Na konci februára 2020 po komplikovaných rozhovoroch uzavreli USA s Talibanom dohodu, podľa ktorej sa mali do 14 mesiacov stiahnuť z Afganistanu americkí vojaci.

V januári 2018 média uvádzali, že Taliban otvorene pôsobí zhruba na 70 % územia Afganistanu a poukazovali aj na rastúce aktivity Islamského štátu (jeho odnože Chorásán) a iných teroristických organizácií. Viaceré zdroje informovali, že vláda v Kábule reálne ovláda len okolie hlavného mesta a niekoľkých veľkých miest a cesty medzi nimi.

K dramatickému zhoršeniu situácie v Afganistane došlo po tom, ako administratíva J. Bidena v apríli oznámila, že USA sa stiahnu do 31. augusta. Pre NATO napriek jeho chvastavým rečiam nezostalo nič iné ako tiež rýchlo skončiť misiu Rozhodná podpora. Odchod sa prezentoval ako pripravená akcia, ale čoskoro sa v nej objavilo množstvo komplikácií, vyvolaných nezvyčajne rýchlym spádom udalostí, s ktorými „plánovači“ nepočítali.

Došlo aj k nepremysleným krokom. Veľa pochybností spôsobil potupný útek z „najbezpečnejšej“ základne v Bagrame. Americké jednotky ju opustili v noci bez toho, aby informovali afganského veliteľa, ktorý mal základňu prevziať(!). Pokým tam prišli afganskí vojaci, miestni obyvatelia s nadšením drancovali zariadenie, ktoré tam zostalo.

Ani v časoch najväčšej sily (početnosti) vojakov USA a misie ISAF, do ktorej sa rôzne zapojila takmer tretina štátov sveta, sa teda pod velením nafúkaných generálov USA Taliban nepodarilo poraziť. Na rozdiel od intervencie ZSSR do Afganistanu, keď Washington a jeho spojenci masívne podporovali mudžahedínov v boji proti sovietskym vojskám, v prípade tejto vojny Moskva bojovníkov nepodporovala. Naopak tým, že umožnila zásobovanie intervenčných vojsk cez svoj vzdušný priestor, interventom vlastne poskytla pomoc. Taliban podporovali len niektoré islamistické kruhy.


Počty obetí USA a ich spojencov v afganskej vojne

O intenzite bojov špecificky svedčí počet obetí na životoch intervenčných vojsk v jednotlivých obdobia bojov, ktoré sme vyčlenili. Najviac obetí mali USA v rokoch 2010 (498 osôb) a 2011 (415 osôb). V týchto rokoch boli aj najvyššie počty obetí celého intervenčného kontingentu.

Doplníme, že štátom, ktorý stratil po USA v Afganistane najviac vojakov, bola Veľká Británia (za celú vojnu 455). Možno hovoriť o afganskom „prekliatí“ Britov, keď v Iraku, do ktorého išli tiež „hrdo“ po boku Američanov od roku 2003 do konca roku 2020 (po stiahnutí vojsk koalície ochotných sa, samozrejme, angažujú v rôznych „následných“ misiách) padlo „len“ 182 ich vojakov, pričom straty USA boli 4 586 (teda skoro dvakrát také ako v Afganistane).

 

Počet obetí na životoch intervenčných vojsk v jednotlivých obdobia bojov

Spracované podľa údajov na http://icasualties.org/


Symptomatické je, že podobné podrobné štatistiky sa nevedú o civilných obetiach tejto vojny, Existuje veľa prameňov, ktoré počty obetí uvádzajú za rôzne obdobia, ale údaje o ich celkovom počte sa objavujú len výnimočne. V médiách sa aktuálne často cituje údaj z anglickej Wikipédie, ktorý hovorí o 47 245 civilných obetí (ale nie je možné zistiť zdroje, na základe čoho to je zostavené). Watsonov inštitút na Univerzite Brown (USA), ktorý sa týmito otázkami dlhodobo zaoberá, však odhaduje počet usmrtených civilistov vo vojne na 71 000.
 

Záver k prvej časti

K vojenským tradíciám patrí, že prebiehajúce vojny sa posudzujú nielen na generálnych štáboch a vo vojenských (bezpečnostných) analytických centrách, ale sa nimi zaoberajú aj vo výučbe na vojenských školách, najmä akadémiách. Nechceme nikoho dehonestovať, ale napriek dĺžke afganskej vojny a množstvu akcií, ktoré sa v nej uskutočnili, si nevieme predstaviť, ako sa tento problém bude prezentovať z pohľadu SR (poučenia pre prípravu našich ozbrojených síl a činnosť jej veliteľov) vo výučbe na Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši...

Čo vyplýva z účasti na expedičných vojnách USA a NATO pre malé štáty s nepočetnými kontingentmi? Veľmi stručne vyjadrené – nič iné, len výdavky, zbytočné obete na životoch vojakov a medzinárodná blamáž.

Základným znakom afganskej vojny je, že bola nezmyselná a úplne zbytočná. Bezpochyby pre vojakov, ktorí v nej boli, išlo o nebezpečenstvo, velitelia sa aj snažili víťaziť a „plánovali“ ostošesť, ale intervenčná vojna vždy prináša len trpké plody.

Žiaľ, vzhľadom na zmätok, ktorý spôsobili svojím odchodom (útekom?) problémy USA a ich spojencov po opustení Afganistanu sa zrejme neskončili a môžeme sa ešte dočkať nepekných prekvapení, pričom nepôjde len o novú migračnú vlnu. Horšie budú výbuchy „mín“, ktoré položil Washington svojou zákernou a nezmyselnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou v 21. storočí v afganskom „príbehu“ .


František Škvrnda st.